Peace, Love, Empathy 7.

26. prosince 2007 v 22:01 | Michaelka |  Peace, Love, Empathy I
Neviem, čo ma to napadlo, pôvodne mal mať tento diel úplne iný obsah, len jeho koniec zostal taký, ako som aj plánovala. Ja neviem, nemám to prepísať? Zdá sa mi to pritiahnuté za vlasy.
GERARD:
Teda, včera sme to s Mikeym riadne prehnali. Posledné, čo si pamätám, je okamih, ako som padol niekde do priekopy po ceste domov a pripadalo mi to neuveriteľne smiešne. Čo však bolo medzi tým a prebudením, o tom nemám ani poňatia. Ráno ma tak bolela hlava, ako keby mi v nej vybuchovali milióny ohňostrojov. Hneď po pokuse o studenú sprchu som bol nútený potykať si so záchodom, pri ktorom som strávil skoro hodinu. V tom čase, keď by som sa mal už pomaly chystať do školy, som sa rozhodol, že do žiadnej dnes nepôjdem, lebo... lebo ma ešte stále trocha bolela hlava a navyše sa mi absolútne nechcelo.
Zišiel som dole do kuchyne, keď som mal môj úbohý žalúdok celý vyprázdnený a chystal som sa, že si spravím kávu. Našiel som tam Mikeyho, ako sa chystá odísť, taška do školy pohodená na stoličke. Bože, sme tak rozdielni! Ako keby sme ani neboli bratia... on má zmysel pre povinnosť, ja zas vôbec. Je mnoho takých vecí, ktoré o nás hovoria ako o protikladoch. Uškrnul som sa na neho, ale on uhol pohľadom. Niečo sa deje? Čo?
"Dáš si aj ty?" spýtal som sa ho, keď som si vyberal šálku na kávu. Bez toho, aby na mňa pozrel, pokrútil hlavou. Absolútne som nechápal jeho správanie. Podišiel som k nemu, keď som dal variť vodu. "Hej, brácho, čo sa deje?" konečne na mňa pozrel. Toľko zmätku, čo som videl v jeho očiach, som ešte nevidel nikdy, a bolo tam aj rozrušenie.
"Ty si nič nepamätáš, čo?" oboril sa na mňa. Udivene som na neho pozrel. Fajn, takže si pamätá niečo, čo si ja nepamätám a očividne to je dôvodom jeho neprístupnosti. Ale čo to môže byť? Bol som zvedavý. Mikey prešliapol z jednej nohy na druhú a nerozhodne sa mi pozrel do očí. Párkrát som zažmurkal.
"Pamätám si len, ako som spadol a strašne som sa smial. Viac si fakt nepamätám. Prečo?" nervózne som sa zasmial. Napätie sa dalo krájať, aj keď som sám nevedel, kde sa tam tak zrazu vzalo.
"Pomohol som ti vstať a potom... no..." pozrel do zeme. Nechápal som. Čo potom? Čo, dočerta, bolo potom? " A potom... proste... zvalil si sa na mňa a začal ma bozkávať." Zvalil sa na stoličku a zaboril si hlavu do dlaní. Mal som chuť začať sa smiať, ale pohľad na Mikeyho mi to proste nedovoľoval. Čupol som si, aby som mal hlavu aspoň trocha na úrovni tej jeho.
"Mikey, prosím ťa, hádam si to nebral vážne? Bol som predsa na mol, absolútne si na to nepamätám. Vážne." Pokúsil som sa usmiať, ale nevyšlo mi to. Chytil som ho za zápästia a prinútil som ho tak, aby zdvihol hlavu. Až teraz som si všimol, že má červené oči od plaču. Dočerta, to ho tak rozhádzalo? Nemyslel som si, že je až taká citlivka.
"Nechaj to tak, Gee. Tomu ty nemôžeš rozumieť." Chcel vstať, ale ja som zadržal. Sadol som si na zem a jeho som si stiahol na kolená. Zasmial som sa a objal ho.
"Si môj malý braček a ja sa musím o teba postarať. Tak mi povedz, čo sa vlastne stalo? Prečo ťa to tak rozrušilo?" namiesto toho, aby mi odpovedal, pomaly sa otočil. Nestihol som som na to ani zareagovať, keď som zacítil, že pritisol svoje pery na moje. Na chvíľu som zarazene zízal na jeho zavreté oči a snažil som sa ho od seba odtlačiť. Nepomáhalo to. Bol ako prilepený, alebo čo. Vyskočil som na rovné nohy a nechal ho dopadnúť na zem.
"Kurva! Čo dopekla to robíš?! Veď sme bratia! Kurva!" chvíľu som pozeral dohora ako keby som sa pýtal Boha, čím som si toto zaslúžil. Potom som pozrel na Mikeyho. Sedel na zemi ako kôpka nešťastia a znovu mal hlavu v dlaniach. Plecia sa mu otriasali vzlykmi. Pokrútil som hlavou a navonok pokojne som si kľakol vedľa neho. "Ach, Mikey... keby... keby tu nebol Frankie a keby si nebol môj brat... nepoviem ani pol slova, ale... Frank tu je a ty SI môj brat. Chápeš, ako to myslím?"
"Tajím to pred tebou už aspoň rok." Ozvalo sa potichu. Preglgol som. "Dobre chápem veci, ktoré vravíš. Ty máš Franka a.. dočerta, aspoň keby vám to spolu aspoň tak nepristalo!" smutne som sa pousmial. Stúlil som ho k sebe a pohladil ho po vlasoch. Aj on ma objal. Mrzelo ma, že som mu nemohol dopriať nič iné okrem toho objatia, ale naozaj to nešlo.
"Vieš, Mikey, si ten najlepší bráška akého môžem chcieť. Viem, že to máš ťažké. Prosím... nechcem ťa stratiť..." pozrel na mňa a utrel si slzy z líc. Vyzeral tak bezbranne. Vyzeral tak sklamane. Vyzeral tak... nešťastne. Môžem za to ja... možno keby som s ním nemal taký pevný vzťah, možno by sa do mňa nemohol zamilovať.
"Už by som mal ísť do školy." Prehovoril po chvíli. Pustil som ho a on sa postavil. Obdivoval som ho za to, aký je statočný. Ja by som po takejto scéne nedokázal ani prejsť z jednej izby do druhej. Nie Mikey, ale ja som citlivka. "Gee, daj mi čas. Ja to všetko predýcham." ozval sa od dverí. potom už odišiel. Po ďalšej chvíli som sa postavil aj ja a vzal som si do rúk mobil. Bezmyšlienkovite som vyťukal Frankovo číslo. Po chvíli sa ozval.
"Kde toľko trčíš, Gee? Čakám na teba pred vašou bránou už aspoň pätnásť minút." Uškrnul som sa. Ale nechcelo sa mi vysvetľovať mu, prečo meškám aspoň s tým telefonátom. O Mikeymu mu rozhodne nič nepoviem.
"Sorry, zlatko, ale dnes nikam nejdem. Boli sme s Mikeym včera trochu piť a akosi ma to dostalo. Nie som zvyknutý." V mobile sa ozvalo vzdychnutie. "Ja viem, aj ja som sa na teba tešil, láska, ale... tá hlava ma fakt strašne bolí."
"Okay, okay, poobede ťa prídem pozrieť." Položil. Bez pozdravu? Ešte aby sa na mňa Frank urazil a môžem ísť dočerta. Niekto zaklopal na zárubňu dverí a ja som sa otočil. Mama. No pekne. Nestihol som sa pred ňou skryť v izbe.
"Ako to, že nie si v škole?!" vyletela na mňa. Prevrátil som oči.
"Hrozne ma bolí hlava, mami." Podišiel som k nej a čo najmilšie som na ňu pozrel. Pokrútila hlavou a zamračila sa.
"O všetko sa musím starať ja. Po tebe a po tvojom bratovi chcem len aby ste v poriadku vyštudovali a našli si poriadnu prácu, neskončili na ulici a vy sa chodíte ožierať po večeroch! Potom sa tváriš ako malé neviniatko a trepeš, že ´ťa strašne bolí hlava´! Kto to má všetko znášať?" prešla k linke.
"Zase ste sa pohádali s otcom, čo?" prehodil som lenivo. Mama na mňa nahnevane zazrela a hrnčekom, čo držala v ruke, naštvane tresla o stôl. Mal som pocit, že sa jej ešte aj rozšírili nozdry.
"Okamžite pakuj do školy! Si čím ďalej tým drzejší, došľaka! A stále len rýpeš! Ideš mi na nervy!" pokrútil som hlavou. Že som radšej nedržal jazyk za zubami, možno by ma nakoniec aj nechala doma. Otočil som sa, že si pôjdem po tašku, ale šiel som maximálne pomaly... možno sa mi podarí prísť až na druhú hodinu. "A rýchlo!!" ozvalo sa za mnou. Bol som nútený pridať do kroku.
Do školy som sa vliekol ale maximálne pomaly. Naozaj sa mi podarilo doraziť až na druhú hodinu. Prišiel som akurát cez prestávku, tak som sa vybral ku skrinkám, že pôjdem pozrieť Frankieho než začne druhá hodina.
Zastal som na chodbe. Nie, nemohol som veriť svojim vlastným očiam. To určite nie je pravda, určite sa mi to len zdá.
Pozrel na mňa. Zvrtol som sa a utekal preč. Preč od všetkého.
Frankie sa objímal s Keishou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lyn-Z Lyn-Z | 28. prosince 2007 v 19:41 | Reagovat

A just sa mi to paci .Myslim ze aj keby si to napisala inak bolo by to dobre, no zaroven je to dobre aj takto.

2 XDXD XDXD | Web | 29. prosince 2007 v 14:32 | Reagovat

Hele mám nápad-nechceš spřátelit:D? Sice jsem si přečetla zatím jenom todle, bo nemám teď moc čas, ale líbí se mi to tady:D..

3 Miša Miša | Web | 29. prosince 2007 v 14:59 | Reagovat

Jasné, rada :D Moc rada :D

4 XDXD XDXD | Web | 30. prosince 2007 v 18:24 | Reagovat

Néé, já rači xD!

5 fallen fallen | Web | 25. prosince 2010 v 20:09 | Reagovat

Franku, my víme že si teplej tak to netaj :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama