Kiss me you animal (52)

28. března 2012 v 17:45 | Red of Rose |  Kiss Me You Animal
Chapter Fifty-Two
Catching the rhythm


Ja viem, ja viem. Trvalo to dlho a nie je to nič svetoborné. Mrzí ma to.


Ležali sme vedľa seba veľmi dlho. Bez pohnutia, celkom nahí, v tesnom objatí. Pretiahol som cez nás prikrývku a odvtedy sa ani jeden z nás nepohol.

Bál som sa, že zaspím. Vedel som, že niečo také by bolo mrhaním času, no cítil som sa unavený a vyčerpaný po tom, čo sme spolu robili. Navyše, predstava, že by som zaspal v jeho náručí bola sama o sebe veľmi lákavá, preto sa mi s ňou ťažko bojovalo.

Proti svojej vôli som sa vytiahol z Gerardovho objatia a posadil som sa na posteli, oprúc sa o záhlavie. Zakrátko sa ku mne pripojil, upraviac prikrývky, aby zakrývala presne to, čo mala.

Gerard nadvihol ruku, naznačiac mi, že ma chce chytiť do objatia. Posunul som sa k nemu a zľahka som si položil hlavu na jeho plece. Prstami mi pohládzal rameno a obaja sme si ešte v tichu užívali chvíľu doznievajúcej intimity.

Gerard sa so mnou maznal, bozkávajúc ma na temeno, na spánok, občas dosiahol až na líce.

A tieto dotyky ma uspávali. Uvedomil som si, že musím narušiť atmosféru, ktorá sa okolo nás vznášala - ak čoskoro nevstanem z postele, jednoducho nemám šancu udržať sa v bdelom stave.

"Gee," zamumlal som a rukou som mu prešiel po hrudi. Napriek únave som sa musel ubrániť túžbe skĺznuť dlaňou nižšie a znovu sa ho dotknúť. "Poďme niečo robiť."

"Oh, Frankie, myslel som, že ti stačilo," zahundral hravo a ja som k nemu zdvihol tvár. Uškrnul som sa, pokrútiac hlavou. "No dobre, máš nejaký konkrétny nápad?"

"Poďme variť."

---

Varenie sme nakoniec nechali varením. Sedeli sme spolu v kuchyni na zemi a bavili sme sa o hlúpostiach. Gerard navrhoval, že by sme si znovu mohli zahrať šach, ale to som okamžite odmietol.

"S tebou už nehrám, podvádzaš. To s mojou mamou, s tou by si podvádzať nemohol a konečne by vyšlo najavo, kam až siaha tvoje hráčske umenie," rýpal som do neho s pobaveným úsmevom.

"Ale ja chcem hrať, chýba mi to," zahundral a nakrčil nos.

"Môžem jej zavolať a dohodnúť spoločné stretnutie na dnes večer. Zahráte si," navrhol som náhle. Vedel som, že je to hlúpe rozhodnutie. Samozrejme, moja mama by časom určite chcela Gerarda spoznať - nenechala by ma len tak chodiť s niekým, koho ani poriadne nepozná.

Počítal som aj s tým, že Gerard chce spoznať moju mamu, no stále - nebolo priskoro? Teda, povedal som jej o ňom len niekoľko dní dozadu. Možno to v nej ešte vždy bolo čerstvé, možno si ešte vždy nebola istá.

A nemohol som zabúdať ani na Gerarda. Bolo celkom pravdepodobné, že sa s ňou stretnúť ešte nechcel, nejako som predpokladal, že sa toho stretnutia bojí rovnako ako sa ja bojím stretnutia s jeho mamou.

V neposlednom rade som myslel aj na seba. Skĺzol som po Gerardovi pohľadom. Jeho červené vlasy, ešte vždy neupravené, bili do očí. Inak na ňom nič nebolo, no stále ma desilo, že by si na neho mohla mama spomenúť - dobre som si pamätal, ako o tom prípade hovorila ďalších päť dní (hoci jeho koniec ju úprimne nikdy nezaujímal a pravdepodobne ani nevedela, že Gerarda prepustili).

"Ale prosím ťa, to sám nechceš," mávol Gerard ledabolo rukou a s úškrnom sa postavil zo zeme. Tiež som vyskočil na rovné nohy.

Gerard to pravdepodobne nevedel, ale ak mi niekto vyvracal moje rozhodnutie, vysielalo to do môjho tela zvláštny impulz. Rovnako tak, ako predtým v posteli - keď chcel prestať, bol som si stopercentne istý, že to zvládnem. A keď teraz hovoril, že vlastne nechcem, aby sa Gerard a mama stretli, zrazu som vedel, že to chcem. Že potrebujem, aby sa na seba tí dvaja pozreli, aby to všetko konečne vyzeralo reálne.

"Chcem. Chcem, aby ste sa stretli," trval som na svojom. Stáli sme približne meter od seba. Krátko som odstúpil, naraziac chrbtom na kuchynskú linku, čo aj bolo mojím zámerom. Oprel som sa o ňu, hľadajúc v nej podporu.

"Ale dnes?" zatiahol Gerard neveriacky.

"Prečo nie práve dnes? Aspoň to budeme mať všetci za tebou. A, koniec koncov, chcel si hrať ten šach." Na to, aby moja posledná veta fungovala ako odľahčovač situácie, som znel pravdepodobne príliš vážne.

"Frank," oslovil ma krátko a pristúpil ku mne. Pozrel som mu do očí. "To je... Je to rýchle. Nemám na to správne oblečenie. A tvoja mama o tom tiež vôbec nevie. Nevyjde to."

"Mojej mame môžem zavolať a dohodnúť sa s ňou. Určite bude súhlasiť. A máme dosť času, takže stihneme ísť aj k vám, aby si sa mohol obliecť tak, ako si to predstavuješ," hovoril som ďalej. Čím viac Gerard odporoval, tým viac som chcel dosiahnuť svojho. Mal som pocit, že to ani nie je dobré rozhodnutie a sledovať Gerarda, ako sa ošíva, bolo svojím spôsobom roztomilé.

"Radšej by som po zvyšok dňa robil iné veci," skúsil Gerard naposledy a nahol sa ku mne, položiac mi ruky na pás. Perami sa dotkol môjho krku.

So smiechom som sa od neho odtiahol a striasol som aj jeho ruky. Úkosom som na neho pozrel a použil jeho vlastné slová. "Oh, Gee, myslel som, že ti stačilo."

---

Tak som ho nejakým zázrakom presvedčil. Ešte chvíľu protestoval, ostýchal sa, no nakoniec mi dovolil, aby som si zabehol po telefón a zatelefonoval svojej mame. Rozhovor s ňou prebiehal presne tak, ako som si predstavoval.

Najprv znela zaskočene, no nakoniec vyhlásila, že sa s Gerardom veľmi rada stretne a pozýva ho v ten večer na kávu alebo čaj, čokoľvek, čo pije. Neznela nervózne, ani nepríjemne - jednoducho jej to nevadilo. Možno sa na to dokonca tešila.

V každom prípade, krátko pred štvrtou sme s Gerardom sedeli za kuchynským stolom. Mal na sebe čierne džínsy a slušivú čiernu košeľu. Niekoľko vrchných gombíkov bolo rozopnutých, no inak vyzeral absolútne elegantne. Červené vlasy teraz vyzerali ako koruna a ja som uvažoval, koľko rôznych podôb ešte môžu mať. Vyzerali ako znak toho, kým Gerard v skutočnosti bol - že mohol vyzerať obyčajne, no vo vnútri bol celkom výnimočný.

Oh, sedeli sme tam a hypnotizovali sme sa. Mlčal a ja som nejakými vibráciami vstrebával jeho nervozitu. Začala sa dvíhať aj vo mne, hoci som sa tomu snažil zabrániť.

Keď buchli vchodové dvere, s hlasným výdychom som vstal a podišiel som k nemu. Natiahol som ruku a on ju s vďačnosťou prijal. Oh, toto bol jeden z tých pocitov, ktoré sme museli prežiť spolu. Niečo, čo sa nemohlo udiať skôr a teraz nemalo zmysel čakať s tým.

Držali sme sa za ruky, stojac uprostred kuchyne a čakali sme, kedy mama konečne vojde. Mal som pocit, že sa upravuje v predsieni pred zrkadlom, aby vyzerala dobre, a netrpezlivo som Gerardovi stisol ruku. Vrátil mi stisk a pozrel sa na mňa, hľadajúc u mňa oporu. Povzbudzujúco som sa na neho usmial a krátko som prikývol, hovoriac tým: neboj sa, moja mama nie je upír. Teda, možno, myslím si to.

Konečne vstúpila, s prázdnym úsmevom na perách, akoby nevedela, čo môže očakávať. Videl som, ako pohľadom skĺzla po Gerardových vlasoch, no nezastavila sa na nich a pokračovala dole na jeho tvár. Úsmev jej nezmizol z tváre.

"Ty musíš byť určite Gerard, však?" spýtala sa vysokým hlasom. Oh, dobre, bolo fajn vedieť, že je tiež aspoň trochu nervózna.

Gerard prikývol a zrazu si uvoľnil ruku z môjho zovretia. Prešiel tých niekoľko krokov k nej a prekvapene som na jeho tvári zbadal sebaistý úsmev. Natiahol k nej ruku. "Áno, Gerard Way. Som rád, že vás konečne poznávam, Frankie o vás často rozpráva." Otočil sa na mňa a venoval mi žmurknutie. Vôbec som nechápal, kde sa v ňom berie toľká istota a sebavedomie. Pred chvíľou ešte prerývane dýchal a jednoducho z neho sršalo, že má nervy na prasknutie.

"Dúfam, že nepreháňal," zasmiala sa mama nervózne a prijala podávanú ruku. K môjmu absolútnemu šoku ju Gerard jemne chytil a zdvihol si ju k ústam, venujúc letmý bozk na jej chrbát. Ako som videl, mamu to šokovalo do rovnakej miery.

"Rozhodne nie," odvetil Gerard a jemne sa pousmial. Zaspätkoval naspäť ku mne a ja som so strachom našiel jeho dlaň. Jeho sebaistota ma vháňala do rozpakov.

Debata pokračovala - mama vyzerala, akoby si Gerarda oťukávala a neustále si ho pozorne obzerala, akoby ju niečím upútal. Nakoniec, keď sme prišli do obývačky, už to ďalej nevydržala, sadla si na gauč a nahlas zacmukala. Gerard si sadol do kresla a venoval jej plnú pozornosť - ja, aby som bol čo najbližšie pri ňom, som sa usadil na operadle. Vládlo medzi nami napätie.

Mama naklonila hlavu nabok a trochu nadvihla obočie. "Gerard, neustále mám pocit, že som vás už niekde videla."

Skrútilo mi žalúdok, keď zo seba dostala tieto slová. Pretože, moja mama mohla byť tá najtolerantnejšia osoba na svete, no keby prasklo, že Gerard bol vo väzení, jednoducho by to znamenalo koniec. To by nezniesla. Neverila by ani jednému z nás, nech by sme jej tisíckrát hovorili, že to neurobil.

"Pravdepodobne v televízii," odvetil Gerard ledabolo. Prekvapene, okamžite som sa k nemu obrátil, oči roztvorené doširoka. Nedíval sa na mňa, no mal som chuť zatriasť ním a spýtať sa ho, či mu úplne preskočilo.

Mama vyzerala prekvapene. "V televízii? Frank hovoril, že maľujete, nevedela som, že..."

"Oh, nie, nie," zasmial sa Gerard a pokrútil hlavou. Očividne sa dobre bavil, no mne bolo skôr na odpadnutie. "Skôr v správach."

"V správach?" zopakovala po ňom mama so záujmom. Pravdepodobne ju ani nenapadlo, čo by sa mohla dozvedieť ako ďalšie. Začínalo mi byť naozaj, skutočne, reálne zle. Pevne som zvieral Gerardovu ruku, až mi obeleli hánky, no on ma jednoducho nevnímal - venoval mi jeden krátky úsmev a potom sa zadíval naspäť na mamu.

"Párkrát som sa ocitol v miestnej galérii, keď tam robili reportáž o novej výstave, a nejako som vždy priťahoval reportérov a ich kamery."

Čakal som, že mama začne kričať. Že ho okamžite vyhodí z nášho domu a že mi zakáže stretávať sa s ním, že bude krútiť hlavou, plakať. Privrel som oči v očakávaní spúšte, no nič sa nedialo. Prekvapene som si uvedomil, že Gerard povedal niečo celkom iné, než som predpokladal, a že sa teraz s mamou bavia o najnovšej výstave v galérii.

Na okamih som vypol zvuk, užívajúc si pocit náhlej úľavy. Zrazu som nevedel, prečo mi preskočilo a myslel som si, že by Gerard o sebe vyzradil niečo také - úprimne, túto časť svojej minulosti predsa zo srdca neznášal a pochyboval som, že by mal chuť podeliť sa o to s niekým, koho pozná sotva niekoľko minút; zvlášť, ak to bola mama jeho priateľa. Bol som hlupák, že som si niečo podobné myslel.

Po tvári sa mi rozlial nadšený úsmev. Pokrútil som hlavou sám nad sebou a do reality som sa očividne vrátil v pravý čas.

"Frankie," oslovoval ma Gerard - všimol som si, že v maminej prítomnosti o mne inak ani nehovoril - a pobavene sa na mňa uškŕňal. Pravdepodobne som vypadol do inej dimenzie na dlhšie, než bolo treba. "Mal by si ma pustiť."

"Huh? Čože?" zalapal som prekvapene po dychu a pozrel som dole na naše spojené dlane. Nie, žiadna šanca, že by som ho teraz pustil. V žiadnom prípade.

"No, pustiť ma. Už len z toho dôvodu, že si necítim prsty." Cítil som sa trápne, že sa so mnou takto rozpráva pred mojou mamou - tak mentorsky, intímne. Vtedy som si uvedomil, že mama z gauča kamsi zmizla - pohľadom som ju našiel, ako sa skláňa k nižšej poličke. "A mimo to, ideme si s tvojou mamou zahrať šach."

Prekvapene som ho po niekoľkých sekundách pustil, ešte vždy trochu vyvedený z rovnováhy. Sledoval som, ako Gerard vstáva a sadá si na to isté miesto, kde sedel, keď sme hrali spolu. Mama si sadla oproti a rozkladala figúrky.

"Biele alebo čierne, Gerard?"

"Čierne, vždy čierne," odvetil a ja som si spomenul, že presne to isté povedal, keď som sa ho pýtal ja. Cítil som sa uvoľnene, keď som tam s ním vtedy dávno sedel - prekvapene mi došlo, že uvoľnenie pravdepodobne panovalo aj teraz, akurát namiesto mňa hral Gerard s mojou mamou. Oni si porozumeli, a to bol zázrak zázrakov. Zdalo sa mi, že mám príliš veľké šťastie.

"Idem uvariť kávu," hlesol som potichu a zmizol som v kuchyni. Keď som sa vrátil, obaja už sústredene hrali. Zdalo sa, že mama vyhráva a ja som voči nej zacítil záchvat hrdosti a pýchy. Hovoril som mu, že ho porazí.

Gerardov výraz bol však nečitateľný. Nevedel som ani predpokladať, čo má v pláne. V obývačke panovalo ticho a ja som ich fascinovane sledoval. Gerard si čas od času chytil bradu, zamračil sa. Bolo úžasné sledovať ho, ako premýšľa nad partiou šachu. Mamu som si ani nestíhal všímať.

Po viac ako polhodine intenzívnych pohľadov dohrali. Mama vyhrala. Zabávali sme sa na tom, veselo som štuchol Gerarda do ramena a mal som pocit, že s nimi dvoma si dokážem vytvoriť dokonalý domov.

---

Gerard u nás strávil najmenej ešte ďalšiu hodinu. Snažil som sa zapájať do debaty, no bavil sa s mamou na celkom inej úrovni - nevychádzal som z údivu. Gerard presne vedel, ako sa k nej má chovať, hoci som netušil, odkiaľ môže mať také vedomosti. Pravdepodobne, oh, pravdepodobne sa proste bavili ako dvaja dospelí.

Okolo šiestej sme sa konečne zdvihli a mama nás odprevádzala k dverám - samozrejme, odchádzal som s Gerardom, bolo ešte skoro a navyše som na ďalší deň ani nemusel ísť do školy.

Stáli sme v predsieni a mlčali sme, akoby zrazu nebolo čo povedať. Ticho prelomila mama, ktorá nakoniec povedala to, čo som potreboval počuť: "No, Gerard, som skutočne rada, že vás Frank neskrýva. Rada som vás spoznala." Hoci, stále mi pripadalo bizarné, že mu vyká.

"Potešenie je skutočne na mojej strane," uškrnul sa Gerard a zastrčil si za ucho prameň vlasov. "Vlastne, Linda, chcel som sa vás na niečo spýtať."

Prekvapene som nadvihol obočie, ale nepovedal som ani slova. V konverzácii medzi Gerardom a mojou mamou sa už preberali tak divné témy, že ma pravdepodobne nemohlo šokovať nič, čo mohlo prísť ďalej. Ľahostajne som sa teda zohol a začal si zaväzovať šnúrku na teniskách.

"Čokoľvek," zašvitorila mama, a keby som ju nepoznal, pochyboval by som, či neodolávala nutkaniu pridať aj nejakú zdrobneninu, možno "zlatko" alebo niečo podobné.

"Môj brat Mikey v piatok robí filmový večierok a hovoril mi, že mám Frankieho určite pozvať, lenže, viete... Také večierky trvajú do tretej ráno a neviem, či by bolo bezpečné, keby sa cez Jersey vracal tak neskoro domov..."

"Samozrejme. Nevidím jediný problém, prečo by Frank nemohol prespať u vás, ak to, samozrejme, nevadí vašej mame. A záleží to aj od toho, ako sa Frank bude správať, ale momentálne - prečo nie?"

Hlava mi vyletela hore. V skutočnosti som nemohol uveriť tomu, ako sa mama správala - mal som pocit, že Gerard jej úplne učaroval a keby to nebol môj priateľ (uh, a keby nebol o toľko mladší), pravdepodobne by sa pokúsila zviesť ho. Oh, a pokiaľ viem, niečo podobné neurobila už niekoľko posledných rokov.

"Dobre, mami, len sa uisťujem, znamená to, že môžem v piatok prespať u... u Wayovcov?" Takmer mi vykĺzlo len "u Gerarda", no na tento fakt som ju skutočne nemienil upozorňovať. Ak nedošlo jej, že keď u nich budem spať, budem v jeho posteli, potom som nevidel jediný dôvod, prečo to nejako zvýrazňovať.

"Isteže, zlatko," usmiala sa mama. Rovnaký úsmev venovala aj Gerardovi a s krátkym pokynutím hlavy sa stratila v útrobách domu. Skĺzol som pohľadom po Gerardovi, uisťujúc sa, že je naozaj dostatočne atraktívny na to, aby prinútil moju mamu robiť podobné rozhodnutia, a on ma chytil za ruku. Spoločne, v tichosti sme vyšli z domu, stále sa držiac za ruky.

V mlčaní sme prešli takmer na koniec ulice, keď som to už nevydržal, zastavil som, a obrátil som sa k nemu.

"Gee," oslovil som ho jemne. Akoby vedel, čo presne som tým chcel naznačiť, privinul si ma k sebe, jemne mi pohládzajúc chrbát. Držal som ho za košeľu, cítiac pod prstami jej jemnosť, a privieral som oči, vdychujúc Gerardovu vôňu. Tak veľa sa toho v ten deň zmenilo - a, úprimne, všetko k lepšiemu. Nevedel som sa ho nabažiť ešte viac, než predtým.

"Budem ťa mať pre seba dva dni a celú jednu noc," šepkal mi do ucha. S úsmevom som vzhliadol a jemne ho pobozkal, vťahujúc do úst jeho spodnú peru. Chutil po káve, ktorú vypil u nás. Chutil dospelo, voňal slobodou. Páčilo sa mi to.

"Čo so mnou len budeš robiť? Náhodou ti začnem liezť na nervy..." Zachichotal sa a vnoril mi hlavu do krku, položiac ruky na spodok môjho chrbta. Zasmial som sa s ním a objal som ho okolo krku.

"Vlastne mám plány," povedal zrazu a odtiahol sa odo mňa. "V jednom slušnom podniku neďaleko je v piatok retro party, tak som myslel, že by sme ta mohli zájsť, a, vieš, zatancovať si," zasmial sa a krátko zakrútil bokmi. "Ako naposledy."

"Oh, Gee, nie," zakňučal som nešťastne, no už som vedel, že ak chce Gerard Way tancovať, mrnčanie ho neodradí. Vaša jediná možnosť je chytiť ho za boky a chytiť jeho zvodný, rýchly rytmus.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Amy Amy | 28. března 2012 v 19:27 | Reagovat

Rose,zlato,občas mám chuť tě něčím - nejlépe rozšířeným vydáním Hugových Bídníků -švihnout po hlavě. Za to že podhodnocuješ svou práci a za to,že se zpochybňuješ.
Neumíš si představit jak moc se mi zlepšila nálada když jsem viděla že jsi přidala další díl. Po dni plném referátů o oplodňování a trávení medvědic (tohle mě bude navždy pronásledovat O_o) a hektickém týdnu stráveném nad mnoha úkoly byl pro mě nový díl ještě vítanější,než za příznivějších podmínek. Opravdu jsem se bála, že už nikdy nezveřejníš další díl.
Je skvělé, že to Frankova matka takhle přijala a snad se nikdy nedopátrá, odkud je ji Gee povědomý. Těším se na jejich tanec a filmový maraton (ikdyž pochybuji,a to mi nesmíš mít za zlé,že se budou věnovat sledování filmů :D). Oh,a chudák Mikey, když s nimi má být pod jednou střechou,zatímco ti dva budou spolu :D Přiznávám, že jsem do Gerarda tak trochu zamilovaná - to se mi stává u knižních postav docela běžně,ale Gee je jeden z mých nejoblíbenějších vůbec (ikdyž ho momentálně trochu zastiňuje pan Darcy).
Nemůžu se dočkat další části. Děkuju ti a omlouvám se, za to že jsem tě tak otravovala ať přidáš další díl :D <3

2 Fanny Fanny | Web | 28. března 2012 v 19:36 | Reagovat

oooooch :D ja som sa tak tešila na túto chvíľku! :D keď sa Gee konečne spozná s Frankovou maminou a proste som vedela, zasa ten môj šiesty zmysel, že všetko bude fakt tak ako má byť :D no a samozrejme, neviem sa dočkať tanečnej kapitoly, strašne som na ňu zvedavá :) i keď to značí rýchli koniec, uf... no čo, ako som povedala minule, s poslednou kapitolou začnem od začiatku :)
krááásne, ako inak :))

3 kačka kačka | 29. března 2012 v 6:55 | Reagovat

Zrovna jsem si pročítala starší díly a přemejšlela, kam si psát o nový :)
Nemám ráda, když se lidi takhle podceňujou a u povídek mi to vadí snad ještě víc - je to dobrej díl!
Sice jsem měla menší šoky z frankova přístupu k představování doma, ale gerard je opravdu pan Dokonalý :)
Tak trochu tu ale vidim další zápletku, opravdu už se blíží poslední díly?

4 Gee Gee | Web | 29. března 2012 v 17:33 | Reagovat

Opět jsem doufala že je Frankieho máma nachytá a zas nic :D Hrozně se těšim na to přespání u Gerarda :) (nikdy není dost sexuálních scén :D) A nechcííí konééééc, strašně mě deprimuje že se už blíží ale zároveň chci další díly :).
Je to úžasná povídka, neměla by ses podceňovat! :)

5 Saxana Saxana | Web | 31. března 2012 v 22:30 | Reagovat

Ježiiiš... Už som tiež myslela, že Gerardovi preskočilo keď hovoril o telke :D No som rada, že Frankovej mame tak učaroval :)

6 Red of Rose Red of Rose | Web | 7. dubna 2012 v 14:11 | Reagovat

Amy: Byť udretá niečím takým ako sú Bedári bude pre mňa len cťou, naozaj. :) Možno, keď si budeš túto kapitolu čítať s odstupom času, uvedomíš si, prečo sa na ňu dívam tak kriticky. Má to svoj dôvod a nie je to tentoraz len moja prehnaná sebakritika, naozaj.
Ako som už miliónkrát povedala, som hrozne rada, že miluješ môjho Gerarda. Je hrozne neideálny, ale aj tak som sa snažila vykresliť ho tak, aby pútal pozornosť, takže si vieš predstaviť, ako ma teší, že sa mi to podarilo. :) Ďakujem.

kačka: Hah, chceš môj mail, ak by ťa ešte niekedy postretla túžba sťažovať sa na nedostatok poviedok? ;D
Vďaka. :) A máš pravdu, Frankov prístup by som dnes už napísala inak. K tvojej otázke - áno, už naozaj zostávajú len dve kapitoly. :/

Gee: Ty im hrozne praješ to nachytanie, nebuď taká! :D Ďakujem za tvoje slová! :) Cením si ich.

Saxana: Akoby nie, komu by červenovlasý Gerard neučaroval ;) Ďakujem za komentovanie. :)

7 Nana Nana | 28. října 2012 v 21:34 | Reagovat

Nepřekvapuje mě, že Lindě tak učaroval:D. Nechápu ale Franka... kdybych já v jeho věku měla staršího přítele a moje máma by o mě v jeho přítomnosti mluvila takhle ( "A záleží to aj od toho, ako sa Frank bude správať, ale momentálne - prečo nie?" a podobně), asi bych ji měla chuť něčím pěkně těžkým přetáhnout po hlavě a připadala bych si nesmírně trapně.
A navíc se nám Frankie zatím diví, co že se Gerard chová tak dospěle, ale jinak to vůbec neřeší a vůbec si nepřipadá trapně, nedospěle nebo méněceně O-O. Buď je ten kluk opravdu setsakra vyspělej (minimálně milionkrát víc než já v jeho věku), nebo ho fakt nechápu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama