Those brown eyes

2. dubna 2012 v 16:29 | Fanny |  Jednorázovky

Nuž... včera ma namiesto učenia sa matiky nakopla múza, konečne po dlhom čase, tak z toho vznikla táto skomolenina. Každopádne, dúfam že sa vám to bude páčiť a komentáre ma zaručene potešia :)
Jo a ... pár je Brian/Arin... nechápem ako som sa na to odhodlala ale budíš :D


Those brown eyes.

Neboli to dva týždne. Neboli to ani dva mesiace. Už to bolo niečo vyše roka, no ani jeden z nich ešte nebol schopný úplne sa s tým vyrovnať. Prívesky ich všetkých ťažili na krku, no ani jeden sa z nich sa ho neopovážil zložiť, strčiť niekde do šperkovnice a viac nevytiahnuť. Bola to pamiatka na ich brata, na ich najlepšieho priateľa a v neposlednom rade i bubeníka.

A či už to boli dva týždne, či dva mesiace alebo niečo vyše roka, ešte sa nenašiel nik, kto by to miesto medzi nimi, v ich kapele naozaj zaplnil. Bol tu Mike, drumsetový Boh, ktorý sa pokúšal dostať medzi nich a oni sa ho pokúsili akceptovať, no jednoducho, nefungovalo to. Prišlo zopár iných chalanov, ktorí mali hlavu v oblakoch a túžili sa stať členmi Avenged Sevenfold a zaujať tak miesto slávneho Jimmyho Sullivana, no ani jeden z nich si neuvedomil, že zaujať jeho miesto nie je možné. Že to vždy ostane obsadené.

A o to viac každého jedného potencionálneho adepta odmietal Brian, pre ktorého bol Jimmy kedysi celý svet. Nemohol sa jednoducho pozerať na to, ako sa pokúšajú napodobniť dokonalý rytmus Jimmyho Almost Easy a ako sa snažia vtlačiť na jeho pozíciu. Ako sa snažia pretlačiť do spoločnosti štyroch ešte stále mladých mužov, ktorí len nedávno stratili svojho brata.

Až teda, kým neprišiel on.

Ten štíhly mladík, s úctou voči pamiatke posledného bubeníka, bez jediného tetovania na rukách, s hnedými jemne zvlnenými vlasmi a tmavohnedými až čiernymi očami.

Bol tichý, pokojný a nesnažil sa silou mocou napodobniť Jimmyho štýl. Bol sám sebou a i keď mu Jimmy bol vzorom, nechcel zaujať jeho miesto. Chcel si v kapele vytvoriť vlastné, bez toho, aby ho ktokoľvek v nej alebo mimo, porovnával s jeho predchodcom. Skutočne bolo ťažké všetko prijať a so všetkým sa zmieriť, no kapela musela pokračovať ďalej a tak len čo Arin posledný raz udrel na činel, vstal od bicích a prešiel naspäť k nim, Matt, Zack a aj Johnny ho prijali medzi seba. Iba Brian, stál obdeľač s rukami vo vreckách skúmajúc mladého muža, ktorý sa mu už v ten moment nenápadne dostal pod kožu.

"Brian, kámo... si v pohode?" ozval sa zrazu Zack a starostlivo ho chytil za rameno. Brian konečne odtrhol pohľad od ich nového člena a zadíval sa druhého gitaristu, ktorý mal na tvári ustarostený výraz.

"Jasné, všetko je ok. Ehm... Welcome to the family, kid," dodal na záver smerom k najmladšiemu z nich a s myšlienkou, že teraz to už nebude Johnny, ktorého si budú doberať, vykročil smerom k hlavnému vchodu ich veľkej modrej budovy už na pol ceste si zapaľujúc jednu zo svojich obľúbených červených marlboriek a nevediac, že pár hnedých očí ho sleduje až kým sa nestratí za rohom.

---

Všetko sa zdalo byť postavené na hlavu. Od toho jediného momentu ho tie či prenasledovali v snoch, dokázal ich pohľad cítiť na svojom chrbte, keď stál na stagi s gitarou v rukách a on sedel za bicími. Mohol ich na sebe cítiť i v tourbuse, keď večer odchádzal spať ako prvý. No on s nimi nechcel mať dočinenia. Spočiatku iba nezniesol myšlienku že to už nie sú modré oči, ktoré sa pozerajú spoza bicích, potom sa však k tomu pridala i myšlienka, že sa v nich náhle potrebuje utápať a stratiť. Príliš, príliš ho priťahovali a nie len ony, ale hlavne ich majiteľ.

Akokoľvek sa tomu snažil brániť, akokoľvek sa mu snažil vyhýbať, vždy si ho niekde našiel. Či to už bolo náhodne keď jeden vychádzal z autobusu a druhý doň vchádzal, či sa míňali pri kúpeľni alebo ráno, keď si robili v kuchyni raňajky z toho, čo bolo v chladničke a hlavne čo bolo ešte použiteľné. Brian to však nedokázal ďalej znášať. Bolo to všetko príliš silné a intenzívne a už len samotný závan vzduchu, ktorý sa obtrel o jeho nahé paže, keď okolo neho Arin prechádzal, mu spôsobil husiu kožu. Nemohol byť blízko neho, nemohol si dovoliť pochybiť. Uzavrel sa v sebe a nič viac nepotreboval.

Napriek tomu všetkému, neostal chladným a nevšímavým. Príliš dobre videl tie pohľady, ktoré mu Arin občas venoval a príliš dobre vedel čo znamenajú. No nemohol sa len tak otočiť na päte, pozrieť sa mu do tváre a povedať: "No tak, prestaň už! Áno, chcem ťa, zbožňujem ťa, ale som príliš tvrdohlavý na to aby som si to priznal! Tak mi už daj pokoj... daj mi pokoj."

Bola ešte noc, no on sediac na svojej vrchnej posteľnej bunke nemohol zaspať. Nohy mal prevesené dolu, oblečený oba v sivých teplákoch a pohľadom rontgenoval spodnú bunku na druhej strane. Počul tiché nádychy a výdychy, ktoré jasne dávali najavo, že Arin pokojne spí nič nerušeným spánkom a počul ich aj napriek Mattovmu polohlasnému chrápaniu. Všetko ostatné vypustil a dokázal vnímať len to, čo sa týka jeho. Tých hnedých očí. Nádychy však zrazu ustali, no on namiesto toho aby zaliezol späť do bunky a tváril sa, že spí, i naďalej sedel s nohami prevesenými cez okraj, pohľad nespúšťajúc zo spodnej bunky oproti ani vtedy, keď sa záves odtiahol a v jeho zornom poli sa objavila Arinova rozospatá tvár.

Díval sa Brianovi do očí, nespúšťal z neho pohľad celé minúty odvtedy ako si všimol, že hypnotizuje jeho posteľ a i jeho samotného. Koľkokrát počas tej chvíle chcel gitarista uhnúť pohľadom, spamätať sa a zaliezť späť kde mal byť zalezený dávno, no nedokázal sa k tomu prinútiť. Tým svojim pohľadom ho ale Arin držal na jednom mieste, držal ho ako taký kliešť a odmietal pustiť. Párkrát naprázdno otvoril ústa s úmysle niečo povedať, párkrát si nečinne jazykom prešiel po suchých perách, no nič sa neudialo. Starší z nich začínal zvažovať dve možnosti. Buď zalezie do postele, ako spočiatku plánoval a pokúsi sa zaspať, alebo zoskočí dolu a...

Ani nestačil dokončiť myšlienku.

Ani nepočkal kým Arin konečne niečo povie.

Jeho pery sa zrazu dotýkali pier bubeníka a v pästi pevne zvieral lem jeho trička. Možno že čakal, že ho Arin odstrčí, možno že čakal na nejaké znamenie, na niečo, čo by mu napovedalo, či to, čo robí je správne alebo naopak najväčšia chyba v jeho živote. Čakal čokoľvek. No keď sa nič nedialo, dokonca keď ani necítil nejakú odpoveď zo strany mladého muža, ktorého pery zvieral v náhlivom bozku, odtiahol sa. Raz sa mu urýchlene pozrel do očí a zmizol v obývacom priestore autobusu nechávajúc pravdepodobne zmäteného Arina za sebou.

Málo čo on vedel, že Arin stále sedí na svojej posteli, neveriacky sa díva na dvere, ktorými pred chvíľkou odišiel a ľutuje, že ho neschytil a nestiahol k sebe do náručia.

I preto sa usadil na pohovke s fľaškou Jacka Danielsa v ruke a nalieval do seba pomaly dúšky zlatistého moku, ktorý mu zaručoval bezchybnú pokojnú depresiu, kedy aspoň mohol uľaviť svojej mysli a úbohému srdcu. Potreboval sa jednoducho ožrať do odpadnutia. No namiesto toho, len čo dolu jeho hrdlom stiekla i posledná kvapka fľašky, ktorá bola poloprázdna keď si ju zobral a iný alkohol už nenašiel, sa jednoducho pobral späť k svojej posteli.

Opatrne nazrel dnu okamžite mieriac pohľadom na Arinovu bunku, no keď ho už nenašiel sedieť tak, ako ho tam zanechal s tichým povzdychnutím sa vyšplhal do svojej postele iba preto, aby mohol privŕtať pohľad k stropu. A možno nechať tichú osamotenú slzu stiecť dolu jeho spánkom na vankúš.

Keby len vedel, že Arin, v spodnej bunke oproti, leží v tej istej polohe rozmýšľajúc takmer rovnakým smerom ako Brian. Nechávajúc jednu tichú osamotenú slzu stiecť dolu jeho spánkom na vankúš.

---

Dni sa vliekli jeden za druhým bez zanechania jedinej stopy, ktorá by aspoň napovedala tomu, že ešte žije, že je ešte stále tu a dýcha. Premával sa po tourbuse a po zákulisí ako duch a ožíval jedine na stagi, kde mohol konečne odpútať svoju zmučenú myseľ a venovať sa niečomu inému. Najšťastnejší bol, keď mu prsty kĺzali po strunách jeho gitary a videl davy fanúšikov, ktorí sú šťastím bez seba, len čo spraví jednu zo svojich povestných grimás. Ani len nevnímal, že hnedé oči mu do chrbta znova vypaľujú dieru.

No len čo skončil koncert, skončila aj jeho šťastná spontánna chvíľka a myšlienky znova putovali k tomu osudnému ránu, kedy tak náhle a bez rozmyslu pritisol svoje pery na tie jeho. Tá senzácia z toho pocitu ho sprevádzala každú jednu chvíľku každého jedného dňa a i keď by najradšej spravil všetko preto aby sa toho zbavil, nemohol. Bola to jediná vec, ktorá mu zostávala a keď už nemohol mať zvyšok, tak mal aspoň spomienku.

Ako rýchlo sa zo Synystra Gatesa, ktorý prednedávnom smútil nad stratou svojho najlepšieho kamaráta, stala melancholická troska túžiaca po troche lásky. A to si nikdy nemyslel, že jeho tvrdé ego vystrieda duša romantika a spontánne uvažovania nahradia myšlienky jedného jediného smeru.

Čo sa to s ním dialo? Nikdy nepotreboval nikoho okrem svojich priateľov a rodiny, no ako sa zdá, pri Arinovi začala mať rodina úplne iný význam. Len tak zrazu, už od chvíle čo prvýkrát udrel do bicích, vtedy na skúške. Odvtedy ho mátajú myšlienky na to, čo by mohlo byť a nie je, na to, čo chce aby bolo ale nemôže byť. Ten bozk bol jednoducho chyba. Obrovská chyba, ktorú už nejde napraviť. A tak mu len stačí dúfať, že sa na to zabudne, hlavne že na to zabudne Arin a on sa možno raz spamätá. Ani mu nenapadlo, že to, čo cíti, by mohlo byť opätované. Ani len neuvažoval nad tým, čo by si o tom všetkom mohol myslieť majiteľ hnedých očí. Videl len seba, ako vždy, samozrejme.

No ani Matt, Zacky a Johnny už Briana nespoznávali. Už to nebol ten ich odviazaný priateľ, ktorý neváhal urobiť si srandu z čohokoľvek a aj zo samého seba. Synystra a Briana v jednej osobe vídavali jedine na stagi, kedy pravdepodobne zabúdal na všetko čo ho trápi. Chceli s ním hovoriť, pokúšali sa ho donútiť zdôveriť sa im. No on len vždy pokrútil hlavou a so svojou známou formulkou: "Som v pohode, kamarát, ver mi", sa jednoducho vzdialil. Keby ho Arin poznal už skôr, videl by ten rozdiel. No keďže on poznal iba túto stránku Briana Hanera, nemohol robiť nič iné ako dúfať, že sa to zmení. Musí sa to zmeniť. Aj keby on sám mal zasiahnuť.

"Brian, ideme s Johnnym a Zackom na pár drinkov, chceš sa pridať?" ozval sa v jeden podvečer Matt, zatiaľ čo on sedel pokojne na pohovke s fľaškou piva v ruke pozerajúc sa na čiernu obrazovku televízora.

"Nie, choďte sami, ja ostanem tu."

"Určite? Možno by ti prospelo sa trochu..."

"Matt, choďte. Mne je fajn, tak sa bežte zabaviť." Matt sa naňho ešte niekoľko sekúnd pozeral bez jediného žmurknutia, až sa napokon rozhodol rázne k nemu prikročiť a pevne ho zovrieť v neočakávanom objatí.

"Zbožňujem ťa, kamarát, to vieš," a s tými slovami sa len pousmial a vypadol z autobusu zatvárajúc za sebou dvere.

To gesto v Brianovi vzbudilo akési malé nadšenie z tak náhle prejavenej emócie, no i keď sa na jeho perách na malú chvíľku objavil úsmev, napokon znova zmizol. Odpil si niekoľko dúškov zo svojho piva a než sa stačil zamyslieť, prečo Arin nešiel s nimi, alebo kde vlastne je, pohovka vedľa neho sa pohla. Nemusel sa ani pozrieť, hneď vedel kto to je. Tú vôňu by spoznal všade a popravde, aj tak nik iný okrem neho v autobuse nebol.

"Brian?"

"Čo je?" Netušil, prečo zareagoval tak hrubo. Možno že mal... ale nie. Nebude si ho pripúšťať k telu viac ako to už urobil.

"Ehm... môžem sa ťa na niečo spýtať?" Ešte stále sa naňho nepozeral. Jeho hlas mu stačil na to aby sa mu vnútrom rozlialo príjemné teplo. Nepotreboval sa naňho pozrieť. Nechcel. Či chcel? No nemohol.

"Pokojne."

Ešte chvíľku bol ticho a on to využil na to, aby si mohol znova odpiť zo svojho piva.

"Čo sa deje? Myslím tým... nepoznal som ťa predtým, no zdá sa že toto nie je tvoje skutočné ja a dokonca aj Matt a zvyšok tvrdia, že si iný. A všimol som si, ako sa na mňa pozeráš, všimol som si aj to že v mojej prítomnosti vždy ustrnieš alebo odídeš inam. Len mi povedz čo..."

"Arin, dočerta. Nechaj to tak. Ani jedno z toho nie je tvoja starosť." Brian ho náhle usekol uprostred jeho monológu ďakujúc si v duchu, že to stihol spraviť predtým, než stihol zmieniť ten nešťastný bozk.

Bol ticho. Starší z nich stále cítil vedľa seba prítomnosť toho druhého, no stále sa neodvážil pozrieť ani len pohnúť. Chcel len, aby odišiel.

"Brian... Brian." Snažil sa získať jeho pozornosť, no keď sa mu to nedarilo, vyrukoval so svojou poslednou otázkou.

"Brian. Prečo... prečo si ma pobozkal?"

Hánky mu doslova obeleli keď silno stisol fľašku piva. Tak dúfal, že túto vec už nebudú musieť pretriasať, no ako sa zdalo, veľmi sa mýlil. Avšak, neodpovedal. Iba sa díval pred seba neschopný jedného rozumného vysvetlenia. Dokonca na to ani nepoznal odpoveď.

"Brian."

"Čo je?!" vybuchol náhle konečne sa pozerajúc do jeho tváre. No namiesto toho aby sa dočkal zmäteného ústupu alebo nejakej odpovede, dočkal sa náhlivého pritisnutia Arinových pier na tie svoje.

Ach bože.

Tak dlho po tom túžil. Znova okúsiť chuť jeho pier, ktorá bola ešte vystupňovaná tým, že tentoraz to bol Arin, kto prebral iniciatívu pre začiatok toho jemného spojenia. Po chvíľke sa však odtiahol, no stále nespúšťal z neho zrak. Len sa pousmial na staršieho z nich.

"Prečo si to spravil?"

"A nebolo to presne to, čo si chcel?" Arin mu odpovedal svojou vlastnou otázkou, no Brian sa nenechal zlomiť

"Prečo si to spravil?" Dožadoval sa svojej odpovedi. Arin si len povzdychol dívajúc sa mu hlboko do očí.

"Pretože som sa už nemohol dívať na to, ako sa sám ničíš zakaždým, keď sa na mňa pozrieš. Pretože som cítil pocit viny po tom, čo som ti v to ráno bozk neopätoval. Pretože som to chcel, Brian. Pretože... pretože..." zasekol sa pri svojich posledných slovách a pohľad stočil do zeme. Brian sa ani nepohol, iba sa naňho díval dúfajúc, že svoju výpoveď dokončí a povie mu i ten posledný dôvod.

"Pretože?"

"Pretože ťa mám rád. Nie ako Matt, alebo Zacky. Mám ťa rád tým... iným spôsobom."

Chvíľku vstrebával tie slová. Mám ťa rád. Tým iným spôsobom. Asi skutočne nepotreboval viac počuť. A i keď si pripadal ako v tých nebezpečne romantických a melancholických filmoch, kde si hlavný hrdina a hrdinka navzájom vyznávajú lásku, nevidel iný, lepší spôsob ako vyjadriť to, čo chcel povedať, keďže vzduch sa mu zasekol v pľúcach. Znova sa k nemu nahol, jednu ruku položiac na jeho krk pod bruškami prstov cítiac jeho vlasy, spájajúc ich pery v jednom z tých bozkov, o ktorom už obaja vedeli, že je správny.

V tichom autobuse bolo počuť iba vzájomné otieranie ich pier a šušťanie látky, keď sa k sebe prisunuli bližšie. Brian mu prešiel po spodnej pere špičkou jazyka žiadajúc tak o vstup, aby mohol lepšie okúsiť jeho dokonalú chuť, čo sa mu neskôr samozrejme aj splnilo. Ich jazyky sa roztancovali v spoločnom tanci, v ktorom po chvíľke nežnosť vystriedala vášeň a túžba vlastniť. Tričká padli na zem spolu so zvyškom oblečenia, nahé pokožky sa v tichosti o seba obtierali dožadujúc sa dotýkať ešte väčšej plochy, ešte viac cítiť teplo toho druhého, až kým sa autobusom neniesli tiché výdychy, šepkanie mien a vášnivé bozky.

---

"Hej, shortshit! Bacha!" Plechovka piva našla cieľ svojej cesty práve v Johnnyho hlave až sa skotúľala na zem priamo k Zackovým nohám.

"Kurva Brian, ty si strašný idiot." Zanadával si Johnny držiac sa na bok hlavy zatiaľ čo Zacky sa iba zachechtal odpíjajúc si zo spomínanej plechovky, ktorá za všetko mohla.

"Ja viem, no i tak ma miluješ, priznaj si to," zaškeril sa Brian pevne držiac jednu zo svojich pevných paží okolo hnedookého mladého muža, akoby sa bál, že sa bude snažiť uniknúť. Arin sa však tiež iba zasmial a skryl si tvár v medzere medzi Brianovým ramenom a krkom pritisnúc pery na miesto, o ktorom vedel, že bozky naň dovádzajú Briana k šialenstvu.

"Len si nelichoť... asshole," zamrmlal Johnny, no to už mu Brian nevenoval pozornosť, ale práve Arinovi, ktorý sa pravdepodobne rozhodol zviesť ho tam a v tom momente, aj keď mali iba chvíľku pred koncertom v Long Beach.

"Arin... nemôžeme, za chvíľku máme... ach sakra, neprestávaj..." na svojej pokožke ucítil Arinov úsmev, no zvyšok zatienili pazvuky zo strany zvyšku jeho kamarátov.

"Zasa idú súložiť pred koncertom. Kde sú tie staré dobré pätnásť minútové rituály? Nájdite si voľnú izbu! Jesus Christ..." zahučal Matt, no skôr, než tak Brian a Arin stihli urobiť, vo dverách sa zjavila Jasonova tvár oznamujúc, že musia už okamžite vyjsť na stage.

A tak Brian a Arin, ruka v ruke, prešli k pódiu a s jedným ľahkým bozkom Brian schmatol svoju gitaru, Arin paličky, vydávajúc sa v ústrety poslednému koncertu pred ďalšími nahrávacími prázdninami.

Všetko bolo tak, ako to od začiatku malo byť. Bez tichých trápnych momentov, bez pohľadov, ktoré si ani jeden z nich nevedel poriadne vysvetliť. Bez zdeprimovaného Briana Hanera.

Spoza drumsetu sa naňho usmiali hnedé oči a on sa s úškrnom na perách vrhol na jedno zo svojich slávnych sól.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Niwy Niwy | Web | 2. dubna 2012 v 20:38 | Reagovat

niektoré veci mi pripadali také úplne že absolútne reálne (šak veď som ti aj vravela :D) a strašne sa mi páčilo ako to bolo napísané joooj až taký pocit zvláštny to vo mne momentálne nehalo...ach jaj...krása :) táto poviedka zatiaľ úplne jednoznačne vyhráva z tých čo som s týmto pairingom čítala! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama