Kiss me you animal (54) Part Two

1. května 2012 v 17:35 | Red of Rose |  Kiss Me You Animal
Chapter Fifty-Four
Part One: Sunset (continuation)




Rozprestrelo sa medzi nami ticho. Chvíľu som ho ešte sledoval, no stále sa mi vyhýbal pohľadom, preto som sa zadíval na západ slnka.

Uvažoval som, akým spôsobom ho oslobodiť. Občas na ňom skutočne bolo vidno, že ho niečo trápi - niečo nekonkrétne. Niekedy ten výraz z jeho tváre zmizol sám a inokedy stačilo, ak som ho objal alebo pobozkal na jazvu na líci. Nič iné nepotreboval. Tentoraz som mal však pocit, že by to nepomohlo. Mohol som to skúsiť, no nestačilo by to. Vyvolalo by to v ňom pocit, že sa o tom nechcem baviť, že to chcem len zahnať niekam do neznáma, ako na chvíľu.

Gerardove trápenie - čokoľvek to už bolo, čo ho sužovalo - bolo ako zlé zviera, ktoré sa síce dá zahnať preč, no môžete si byť istý, že časom sa zase vráti. Vždy o niečo silnejšie, než predtým.

Zdalo sa, že vtedy na streche sa zviera vrátilo a bolo jednoducho na vrchole svojich síl. Už nemalo v pláne nechať sa zahnať bozkom alebo akýmkoľvek iným prejavom lásky. Ak som sa ho chcel zbaviť, zostávala mi jediná možnosť - zabiť ho. Neúprosne, bez výčitiek svedomia. Mal som pocit, že to dokážem urobiť, len som potreboval nájsť vhodný spôsob.

Uplynuli celé minúty, než som na to konečne prišiel. Vtedy som pohľadom prešiel zo slnka, ktorého už viac ako polovica zmizla niekde za mestom, a znovu som ním spočinul na Gerardovi. Díval sa dole na zem.

"Gerard," oslovil som ho s povzdychom. Zdvihol ku mne tvár, pravdepodobne očakávajúc, že som len chcel nechať odznieť predchádzajúcu tému a teraz chcem začať s niečím novým, nie tak ťaživým. "Je západ slnka," vyhlásil som. Nechápavo nakrčil obočie - to sme predsa obaja vedeli, že slnko zapadalo. "Teraz môžeš povedať úplne všetko a slnko to so sebou zoberie preč, pochová to. Čokoľvek povieš, môže to zmiznúť zo sveta aj z teba v momente, keď na oblohe bude visieť mesiac."

"Nevráti sa to s východom slnka?" spýtal sa bez dychu, vpíjajúc sa pohľadom do mojej tváre. Akoby ho ani neprekvapilo, aké slovné zvraty som použil, akoby čakal len na to a teraz potreboval posledné uistenie.

Jemne som pokrútil hlavou. "Čo raz pochováš, to je pochované."

Zľahka prikývol. Vedel som, že teraz sa už potrebuje len odhodlať - preto som sa znovu odmlčal, len krátko stisnúc jeho ruku vo svojej. Vedel som, že v jeho trápení mu nebudem vedieť poradiť a možno dokonca ani pomôcť, no rovnako tak som si bol vedomý toho, že vyrozprávať sa je niekedy oveľa dôležitejšie. Mnoho ľudí je schopných nájsť odpovede vo svojom vnútri aj bez pomoci niekoho iného - možno, že ak Gerard všetko povie nahlas, už sa to k nemu nikdy nevráti, pretože to sám vyrieši. Dúfal som v to.

"Nejde o to, že by som sa nevedel vyrovnať so svojimi jazvami alebo s tým, že som strávil niekoľko mesiacov v base," začal vylučovacou metódou.

Úprimne, v tom momente som sa zhlboka nadýchol, cítiac hrdosť. Vedel som, že svoje jazvy dlhú dobu nenávidel, preklínal sa za ne - raz predsa povedal, že si kvôli nim pripadá ohyzdný - a preto som mu často opakoval, že sú krásne. Bozkával som mu chrbát aj líce a tieto jeho nedostatky sa pre mňa stali jeho prirodzenou časťou. Časom som zabudol na spôsob, ktorým vznikli a skutočne som ich vnímal ako krásu - ako ozdobu, ktorá ho dotvárala. Pyšný som bol v tom momente preto, že aj sám Gerard to pochopil a konečne sa prijal. Mal som pocit, že som na tom tiež niesol svoj podiel, a to ma tešilo.

"To malé dievčatko som ani nepoznal." Tuho privrel oči a mne sa šokom otvorili ústa do o, keď som si uvedomil, o akom dievčati rozpráva. Zachvel som sa - nikdy by ma nenapadlo, že bude rozprávať práve o tomto. Nikdy som sa ho na tú noc nepýtal, nemal som odvahu vyzvedať, kedy ho vzali, odkiaľ, čo mu robili, prečo ho nadrogovali... čo cítil, keď sa prebral a videl na svojich rukách krv.

Po svojej prvej vete sa odmlčal, akoby mal pocit, že nezačal dobre. Sledoval som ho, každý jeden pohyb jeho tváre, a pomaly som sa ani neodvažoval dýchať. Celkom podvedome som mu ruku stláčal vo svojej a snažil som sa od ľútosti nekrčiť tvár.

"Niekoľko dní ma nechali v nejakej pivnici. Myslím, že každý deň mi do jedla primiešavali väčšiu dávku tých omamných látok, ale, dočerta, musel som predsa jesť," zatiahol zúfalo a voľnou rukou si prehrabol vlasy. "Potom, ktovie koľko času prešlo, som sa zobudil na to, že mnou niekto kmáše. Policajti. Nevedel som, kde som a ani ako som sa tam dostal, jednoducho absolútne okno. Za nechtami a na dlaniach som mal krv, a bola aj na posteli, panebože..." Pustil ma a zaboril si tvár do dlaní. Cítil som, ako sa všetko vo mne sťahuje a ako mi v krku narastá veľká hrča, ktorú som nedokázal prehltnúť. "Vieš, čoho sa desím najviac?" spýtal sa zrazu a dvihol tvár.

"Čoho?" Môj hlas znel zachrípnuto, akoby som niekoľko dní nerozprával, a znel potichu. Akoby som sa bál - čo bola aj pravda.

"Práve tej tmy. Posledné, čo si pamätám, je stena tej pivnice, a potom jednoducho nič. Ani záblesk tej spomienky. Ale nie som si istý, že som po celú tú dobu spal. Celé tie mesiace ma prenasleduje myšlienka, že..." rozhodil rukami a pozrel niekam mimo mňa. "Desí ma, že som to naozaj urobil, len si to nepamätám. Čo keď ma zdrogovali a než som zaspal, doviedli ku mne to dievča a donútili ma urobiť to? Čo keď som ju skutočne zabil? Možno, ak by sa mi vrátili spomienky, videl by som sám seba, ako jej, kurva, rozrezávam telo. Čo keď to je pravda, čo keď som ju naozaj zabil ja?"

Sprvu som nevedel, čo mu mám na to povedať. Díval sa na mňa očami, v ktorých sa pomaly hromadili slzy, a čakal na moju reakciu. Ako keby naozaj očakával, že sa zdvihnem a utečiem. Nie, to by som nedokázal.

Chcel som na neho zakričať, nech si uvedomí, čo vlastne rozpráva. Ako mohol niečo podobné povedať? Ako si vôbec mohol myslieť, že by to dokázal urobiť? On?

Dobre, s veľkou pravdepodobnosťou sa na seba nedíval ani z časti takým spôsobom, akým som sa na neho díval ja. To bolo pochopiteľné. Napriek tomu mi to pripadalo absurdné. Pamätal som si, ako sa mi chvel v náručí, keď som objavil jeho jazvy na chrbte. Ako sa takmer rozplakal, keď som mu po nich prechádzal prstami. Spomenul som si, akú nedôveru mal v očiach, keď som ho prvýkrát pobozkal na líce a vyhlásil som, že to je najkrajšia časť jeho tváre. Myslel som na to, ako pred ním nikto nemohol spomenúť jeho otca, lebo ho miloval príliš na to, aby to prešiel bez bolestnej grimasy. A bol tak citlivý - každá emócia sa mu zrkadlila v očiach, pochyboval sám o sebe, potreboval moje krídla, aby mohol letieť... Niekto taký by na nikoho nevztiahol ruku. Navyše, dočerta, Gerard bol umelec. Taká duša je krehká ako motýlie krídla a nezniesla by niesť niečo také, ako vraždu.

Uvedomil som si, že na neho prekvapene zízam. Zavrel som ústa a po dlhej dobe zažmurkal. Podvedome som tak zahnal slzy.

"Nikdy by si to nemohol urobiť," vyhlásil som napokon oveľa pevnejším hlasom, než som očakával. Viečka sa mu zachveli a jedna zo sĺz mu stiekla po líci a ja... som sa na to nemohol dívať, hoci som musel. "Gerard, ty by si niečo také nikdy nemohol urobiť, a sám to dobre vieš. Mohli by... ja neviem, mohli by ti urobiť čokoľvek, a dieťaťu by si nikdy neublížil. Nikomu by si neublížil. Na niečo také ani nepomýšľaj... Ty si... Ja som nikdy nepoznal nikoho lepšieho, ako si ty. Neverím, že by si mohol urobiť niečo podobné."

"Frank, nadopovali ma práškami," pripomenul mi potichu. "Ktovie, čo som bol schopný urobiť v takom stave? Nič, nič si nepamätám." Znovu znel zúfalo a nešťastne.

"Ale no tak, Gerard," zatiahol som nespokojne. "Ty predsa veríš na duše a na podobné veci. Ver mi, ak by si niečo podobné urobil, vedel by si to."

"Možno práve preto mi to stále nedá spávať," argumentoval ďalej bez prestania. "Pretože som to skutočne urobil a vo vnútri to viem, len nemám žiadny hmotný dôkaz." Pokrútil hlavou a zadíval sa znovu pred seba.

Nevedel som, čo mám robiť. Ani ja som predsa nemal žiadne hmotné dôkazy, ktorými by som mu mohol ukázať, že to neurobil. Mal som len svoj pocit - moje vedomie, že to jednoducho nespravil - a mojou jedinou možnosťou bolo prebudiť rovnaký pocit aj u neho. Cítil som sa však zúfalo bezradný a hlúpy. Musel by najprv prijať sám seba, aby pochopil, že niečoho podobného nie je schopný - a zdalo sa, že k tomu povedie ešte veľmi dlhá cesta.

Prisadol som si bližšie k nemu. "Ja viem, že si to neurobil," húdol som si ďalej svoje. Opatrne, neisto okolo mojich ramien znovu obmotal pažu a ja som ho objal okolo pásu. "A vieš to aj ty, len... neustále o sebe pochybuješ. Než si prestal pochybovať o mne a o tom, že náš vzťah má nejaký zmysel, prešlo veľmi veľa času. Tie pochybnosti sme porazili a teraz už zostala len jedna a záleží hlavne na tebe, aby si ju dokázal dostať preč z hlavy. Musíš veriť v samého seba a to je... najťažšie," dokončil som.

"Chcem prestať pochybovať," vydýchol. Zo slnka bolo vidieť už len drobučký kúsok a bola viac tma než svetlo, no keď som k nemu zdvihol tvár, ešte vždy som na nej zbadal cestičky od sĺz.

Vytiahol som sa dozadu a kľakol som si vedľa neho, chytiac jeho tvár do dlaní. Díval som sa mu do očí. "Tak nepochybuj. Neurobil si to. Nezabil si to dievča, nemohol by si. Cítiš to v sebe?" Bez čakania na odpoveď som sa k nemu nahol a pootvorenými perami som prechádzal po jeho slzách. Soľ sa mi zachytávala na ústach a ja som ju prijímal ako trpkosť, ktorá musí byť v každom vzťahu, aby mohol byť skutočne naplnený.

Odtiahol ma od seba a na niekoľko sekúnd uhol pohľadom, než sa ním vrátil ku mne. "Ty mi dávaš ten pocit. Ďakujem."

Bozkávali sme sa, keď slnko zapadlo a pochovalo všetko zlé.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kačka kačka | 1. května 2012 v 19:50 | Reagovat

Páni. Vzala si mi slova... Nějak sem takovýhle konec přesně pasuje a i když se doufám ještě nemýlím, že zbývá poslední část, teď se ti povedlo celou tuhle neuvěřitelnou povídku uzavřít tak krásně, až mam z toho slzy v očích.

2 Red of Rose Red of Rose | Web | 1. května 2012 v 20:31 | Reagovat

kačka: Áno, ešte posledná časť. :) Ďakujem veľmi pekne, každé slovo si cením. <3

3 Andy Andy | Web | 1. května 2012 v 21:51 | Reagovat

uh páni... No silné toto co říct? Že to bylo dokonale jak vždy a že nejlepe pišeš? Oh áno přesně tohle :) Jo a posledni část no těšim se :) ale prosím nerozbreč mě

4 Amy Amy | 1. května 2012 v 23:42 | Reagovat

Páni,úplně jsem na tu holku zapoměla. Ani mě nenapadlo, že se za to Gerard obviňuje a že to tak prožívá.
Nechci znít neuctivě vůči to mu děvčeti,ale není náhodou teoreticky technicky nemožné,aby ji Gerard provedl,to co se jí stalo těsně před smrtí ?
Je to nádherné a doufám že to dobře dopadne (připadá mi,že za tu jednu část se toho nemůže moc pokazit,ale jak tě znám,beztak jeden z nich spadne z té střechy nebo něco podobného...) A jestli mě zase rozbrečíš tak tě vylákám do nějaké opuštěné budovy a budu ti tam lámat kosti nebo ti zaspamuju email fotkama Ryana Rosse nebo něco podobného ;D
Oh,nechceš tu poslední část zveřejňovat po odstavcích? Nebo radši po větách? Tak aby to nikdy neskončilo? Ne? Určitě? Okay.
ILY <3

5 Red of Rose Red of Rose | Web | 6. května 2012 v 23:17 | Reagovat

Andy: Ďakujem veľmi pekne! :) Pokúsim sa nerozplakať ťa, ale nič nesľubujem. ;D

Amy: Keď si predstavím, že by som bola na jeho mieste a mala by som jeho povahu, určite by som sa tým zožierala tiež. Niekomu to môže pripadať nelogické a nemožné, ale mysleli by si to, aj keby tá teoretická krv bola na ich rukách? Je to o uhle pohľadu a to je vidieť aj na tom, že Frank je okamžite presvedčený o Gerardovej nevine, zatiaľ čo Gerard je z podobnej predstavy úplne v koncoch.
Odteraz teda viem, že nech sa deje čokoľvek, nemám za tebou chodiť do žiadnej opustenej budovy a že mám otvárať každý mail s veľkou opatrnosťou, dobre. ;D
Rada by som to tak uverejňovala, ale nemalo by to zmysel. :/ Ďakujem veľmi pekne za názor a za všetko. :)

6 Andy Andy | Web | 8. května 2012 v 16:29 | Reagovat

Dobře, věřím ti :) Budem čítat statečně :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama