Kiss me you animal (54) THE END

15. května 2012 v 20:26 | Red of Rose |  Kiss Me You Animal
Chapter Fifty-Four
Part Two: Sunrise


(Keby ste tak vedeli, ako mi teraz búcha srdce...)



Bolo približne jedenásť hodín večer. Mikey bol zavretý vo svojej izbe a telefonoval s Aliciou - už najmenej hodinu a pol - a my dvaja s Gerardom sme sa zabávali pri komixe. V skutočnosti ako deti - on čítal jednu postavičku, ja druhú a pri niektorých vetách sme sa išli potrhať smiechom, hoci ani neboli vtipné.

Nakoniec sme došli na koniec a Gerard hodil drobnú knižku na koniec postele. Sedeli sme vedľa seba, len si užívajúc prítomnosť toho druhého. Keď som k nemu obrátil pohľad, videl som, ako medzi prstami sústredene drží prameň svojich vlasov a hypnotizuje ho pohľadom.

Zasmial som sa. "Čo presne teraz robíš?" zatiahol som a on na mňa prekvapene pozrel, akoby nečakal, že ho prichytím.

Mykol plecom. "Potrebovali by zase nafarbiť, vyrastajú mi korienky a už nie sú také pekné."

Pokrútil som hlavou nad tým, ako žensky znela jeho odpoveď, no vzápätí som sa nadšene vzpriamil na posteli, chytiac ho za ruku. "Máte doma farbu?" spýtal som sa. Gerard prikývol, no neznel veľmi presvedčivo. "Huh, dovolíš mi nafarbiť ťa?"

"Čože?" vydýchol a úprimne sa zasmial. Na niekoľko sekúnd sa mu v lícach spravili jamky a odhalil svoje drobné zuby, no vzápätí sa už len jemne usmieval. Prikývol som, aby som tak potvrdil, že som skutočne povedal to, čo počul, a on sa na mňa zahľadel s hlavou naklonenou nabok. "Dobre," povedal nakoniec, "síce nikoho nenechám siahať na moje vlasy, ale dobre. Môže byť."

Trvalo mi to najmenej dvadsať minút už len z toho dôvodu, že som to nikdy predtým nerobil. No keď som skončil, farba bola na Gerardovej hlave napatlaná naozaj dôkladne a ja som sa nevedel dostatočne zabaviť na tom, ako smiešne vyzeral. Prinútil som ho k niekoľkým spoločným fotkám, ktoré mu raz budem ukazovať ako: pozri, ja a škriatok z krajiny zázrakov.

Niekedy o pol jednej sa Gerard zdvihol - sedeli sme pred televíziou a sledoval nejaký horor, čo bežal. "Idem si to zmyť, hneď som späť." Chcel sa ku mne zohnúť a pobozkať ma, no vyskočil som na rovné nohy.

"Hádam si nemyslíš, že si to pôjdeš zmyť," zatiahol som nedôverčivo. "Ja som ti to farbil, ja ti to aj zmyjem."

Po krátkej hádke, že to jednoducho nepôjde, sme sa spoločne presunuli do kúpeľne. Vtedy sme sa už nehádali, boli sme zavesení do seba a divoko sme sa bozkávali, ako keby sme sa chceli pomilovať rovno na chodbe medzi obývačkou a kúpeľňou. Prsty som mal zašpinené od farby na jeho vlasoch a on mi pevne držal tvár v dlaniach, zatiaľ čo spätkoval smerom do miestnosti.

Zastavil sa až celkom pri vani a ja som naslepo pustil teplú vodu, stále sa jazykom hrajúc s tým jeho. Nahlas dýchal.

"Počkaj tu," zahundral som a vzdialil som sa od neho sotva na okamih, aby som zavrel dvere a zamkol. Keď som sa obrátil späť k nemu, mal vyzlečené tričko.

"Zašpinil som si kvôli tebe tričko s Davidom Bowiem, Frank Iero," zamrmlal, keď si ma pritiahol späť k sebe a bez opýtania mi pretiahol kus odevu cez hlavu. Natisol som sa na neho a jazykom mu prešiel po brade.

"Kúpim ti iné, Gerard Way," vydýchol som a znovu som našiel perami tie jeho, rozopínajúc mu nohavice.

Zakrátko sme sa ocitli vo vani s teplou vodou. Sedeli sme rovno oproti sebe, vzdialení od seba sotva na niekoľko centimetrov. Prirážal ku mne bokmi a moja erekcia priam bolela, keď som mu mokrými rukami prechádzal po chrbte.

"Gerard, tvoje vlasy," vydýchol som po chvíli. Krátko prikývol a s posledným bozkom sa odo mňa odtiahol.

Snažil som sa upokojiť svoje dýchanie, keď som si sadol na okraj vane, s nohami vo vnútri a v ruke držiac sprchu. Pustil som ju a Gerard si ku mne sadol chrbtom, zakloniac hlavu. Zastavil sa mi dych, keď som si uvedomil, že jeho tvár je teraz nebezpečne blízko pri mojom stvrdnutom penise.

Napriek vzrušeniu, ktoré ma začínalo ovládať, som sa snažil zmyť mu farbu z vlasov naozaj poriadne. Prehrabával som sa mu v nich prstami, pohládzal som ho, masíroval som mu pokožku. Zdalo sa mi, že je to nejaký šialený druh predohry, ktorej čaro ešte len mám objaviť.

Keď som vodu vypol, Gerard si kľakol a otočil sa tvárou ku mne. Ruku som mal stále v jeho mokrých vlasoch, prsty neodvrátiteľne zapletené do jeho červených prameňov. Chvíľu sme sa na seba dívali, než mi mokrými dlaňami prešiel po stehnách. Keď ma vzal do úst, ešte vždy sa mi díval do očí.

Láska...

Nakoniec sme skončili v objatí v jeho posteli. Neboli sme dokonca ani nahí, čo sa často nestávalo, keď sme spolu spali - tentoraz sme mali tričká a dokonca aj spodné prádlo. Jeho ruky objímali mňa a tie moje zase objímali jeho.

Chvíľu sme sa rozprávali o hlúpostiach, o ničom vážnom. Boli však takmer už dve hodiny ráno a mne začínali klipkať oči, hoci som v ten deň vstával tak neskoro. Mali sme za sebou pomerne náročný deň - rozhovor na streche mi dal zabrať a pokračovanie v kúpeľni bolo tiež slušnou záťažou.

Snažil som sa nezaspať, no minútu od minúty to bolo ťažšie. Mal som pocit, že by bol priam hriech zaspať práve v túto noc - zdala sa mi niečím výnimočná, zvláštna. Keď si ma však Gerard pritisol tesne k sebe, až som počul tlkot jeho srdca, a jemne ma pohladil po líci, vzdal som to. Do niekoľkých sekúnd som sa nachádzal na inom mieste, spal som.

"Frankie, vstávaj," dostalo sa mi do uší. Zdalo sa mi, že neprešlo veľa času - keď som otvoril oči, utvrdil som sa v tom. Vonku ešte bola tma.

"Hmm?" zamumlal som a zaboril som nos do Gerardovho trička, vdychujúc tak jeho vôňu. Zistil som, že aj v spánku som ho podvedome objímal okolo pásu.

"Preber sa, chcem ťa niekam zobrať," povedal znovu, tentoraz trochu netrpezlivejšie.

"Koľko je hodín?" spýtal som sa rozospato a voľky-nevoľky som sa od neho odtiahol, naťahujúc sa na posteli po nedostatočnom spánku. Bolo veľmi ťažké udržať oči otvorené, keď sa mi tak veľmi chcelo zavrieť ich a spať ďalej.

"Niekoľko minút po štvrtej. No tak, vstávaj, lebo to nestihneme." Podľa jeho hlasu som odhadol, že bol hore už niekoľko minút a tiež som si stihol spočítať, že som spal len dve hodiny a niečo. S mrnčaním som sa skotúľal z postele a postavil sa vedľa, snažiac sa nabrať rovnováhu. Pohľadom som hľadal svoje nohavice.

"Spal si vôbec?" spýtal som sa ho, keď som ich konečne našiel a začal som sa do nich obliekať. Očividne som bol ešte vždy spomalený, pretože hoci vstal Gerard až po mne, už bol oblečený.

Podišiel ku mne a zľahka ma, pravdepodobne na dobré ráno, pobozkal na líce. "Len som driemal, asi pätnásť minút," prehodil veselo, akoby sa ho to vôbec netýkalo. Vôbec nevyzeral rozospato a snáď aj ten jeho elán ma prebral z malátnosti.

Gerard jednoducho povedal, že ma chce niekam zobrať, keď sme sa pustili hore ulicou. Ospravedlňoval sa mi, že by sme išli autom jeho mamy, no tá si ho, samozrejme, vzala, takže to musíme odšliapať. Čoskoro som si uvedomil, že skutočne kráčame do kopca a pomaly ale iste som sa zadýchal.

Zdalo sa mi, že kráčame nekonečne dlho, no keď sme vyšli hore - Gerard odbočil z cesty niekam do trávy a stúpal hore, tak som ho jednoducho bez otázok nasledoval - ešte vždy bolo šero. Akoby sa čas zastavil len pre nás.

Gerard ku mne naťahoval ruku. Chytil som sa ho a on ma odviedol k lavičke, ktorá stála neďaleko. Sadajúc si, prekvapene som hľadel na scenériu pred sebou - rozpoznal som, že odtiaľto Gerard kreslil pohľad na New Jersey. Boli sme skutočne vysoko, no nikdy by som si nepomyslel, že sa tento kopec nachádza takmer uprostred mesta.

"Východ slnka," zašepkal mi, keď som si sadol vedľa neho a pritisol som sa k nemu. Hoci bolo leto, rána neboli veľmi teplé a preto som potreboval jeho teplo.

Po jeho slovách som na neho prekvapene pozrel. Celkom som zabudol na druhú časť jeho sľubu - že mi ukáže západ slnka len v tom prípade, ak mi na ďalšie ráno bude môcť ukázať jeho východ.

"Oh," vydýchol som. Gerard sa ku mne nahol a krátko sa mi perami obtrel o líce. Privrel som oči pri jeho kradmom dotyku - kradmé dotyky boli predsa vždy najjemnejšie, najnežnejšie. Boli ako tiché "ľúbim ťa", ak to nechcete povedať nahlas.

"Ak západ slnka znamená, že môžem pochovať všetko zlé, znamená východ slnka opak? Znamená to, že teraz môžem začať niečo nové a slnko to vezme až hore na nebesia?" spýtal sa ma, dlaň mi pevne zvierajúc vo svojej.

Pohotovo som prikývol. "Len kvôli tomu existujú východy slnka," poznamenal som s jemným úsmevom na perách.

"Pravdepodobne som sa celkom zbláznil," vyhlásil a nervózne sa zasmial. Prekvapene som zažmurkal, no bez otázky som čakal, čo povie ďalej. "Keď som sa dnes v noci na teba díval, ako spíš... Ja - uvedomil som si, že sa tak chcem na teba dívať každé ráno. Je to šialené?"

"Gee, na podobné veci myslím už niekoľko mesiacov. Ak je to šialené, tak v tom prípade sme šialení obaja," odvetil som.

"Frankie..." začal jemne, s povzdychom. Dlaňami si prešiel po stehnách, čo vo mne vyvolalo dojem, že ich má spotené od nervozity a potrebuje si nejako uľaviť. Jeho vlasy boli červenšie než inokedy a ja som si všimol, že sa začínajú objavovať ranné zore. Slnko bolo zatiaľ malé, len kúsok z neho, no už sa objavovalo.

"Pokračuj. Slnko to vynesie k nebesiam," postrčil som ho trochu dopredu, netrpezlivý. Od Gerardovho mlčania som mohol očakávať čokoľvek, no dúfal som, že tentoraz to nebude nič zlé - pochyboval som, že by chcel vyniesť na nebesia niečo nepríjemné. Síce som nevedel, čo mám očakávať, no dúfal som, že ma to rozosmeje a nie rozplače.

"V októbri máš osemnásť," hlesol potichu a pohľadom našiel môj. "Ja viem, že to je ešte veľa času, ktorý musí uplynúť, ale... Chcem si nájsť prácu, Frank. A potom možno... prenajať nám byť. Keď už budeš dospelý."

"Gee - "

"Ja viem, že sa ti to možno zdá pritiahnuté za vlasy. Aj ja sám nad tým krútim hlavou, ale... chcem sa s tebou prebúdzať a chcem to všetko... nie sa s tebou každý deň lúčiť a čakať na ďalší deň ako na spasenie. Nečakám, že hneď povieš áno," pokračoval rýchlo, dívajúc sa do mojich doširoka roztvorených očí. "Vlastne som dnes nemohol spať, pripravoval som sa na tvoje odmietnutie, takže, pokojne povedz nie," zasmial sa a uhol pohľadom.

"Gee," oslovil som ho znovu. Snáď niečo v mojom hlase ho prinútilo, aby na mňa pozrel - a možno sa len chcel pozrieť do mojich očí, aby tam našiel odpoveď.

Aká bola moja odpoveď? Aká by vôbec mohla byť?

Gerarda som miloval. Láskou, akou možno milujete len raz za život. Už dávno som prijal zodpovednosť, už dávno som dokázal cítiť svoje krídla, hoci mi ich už nikdy viac nenamaľoval. Naučil som sa, ako mám vzlietnuť s ním v náručí, a úprimne - vlastne som nikdy nerobil nič prirodzenejšie. Lietanie s ním mi šlo hladko. Bez problémov. Dokázal som s ním stráviť hodiny, mohol som s ním pozerať filmy, ktoré som v skutočnosti nemal rád, miloval som svoje právo dotýkať sa ho. Gerard mi ukázal farby svojho sveta a naučil ma veriť, že som jeho paletou. A plátnom zároveň.

Aká teda mohla byť moja odpoveď? Mohol by som mu povedať nie? Chcel som mu povedať nie? Vlastne som nerozmýšľal ani niekoľko sekúnd, kým som odpovedal.

"Nemohol by som ti povedať nie," hlesol som a odvážil som sa na jemný úsmev. Začul som jeho zalapanie po dychu. "Teda, samozrejme sa musím rozprávať aj s mojou mamou, predsa len... Viem, že vtedy už budem dospelý, ale nechcem sa len tak zbaliť a zmiznúť, chcem, aby pochopila... Oh, bože," vydýchol som a krátko si prehrabol vlasy. "neviem si predstaviť nič krajšie ako možnosť vracať sa domov... k tebe."

Bez slov ma chytil do objatia. Nepoďakoval mi, koniec koncov, ani ja som mu nepoďakoval za jeho ponuku. Len sme sa objímali, a naše duše sa objímali tiež. Ako keby to malo byť naveky.

Možno to skutočne vyjde - hoci teraz je to len sen, dohoda, alebo sľub - a raz ma Gerard bude čakať pred školou, aby ma mohol odprevadiť k nám domov.

Slnko už viselo na oblohe a vynieslo naše spoločné túžby až na nebesia. Zrazu to všetko vyzeralo skutočné, skutočnejšie ako čokoľvek iné.

Pohladil som ho po zjazvenom líci a vstal som od neho. Meter od lavičky som zastavil a ľahol som si na rosou pokrytú trávu. "Poď ku mne," zavolal som potichu smerom k nemu. Chvíľu sa nič nedialo, no za okamih som jeho telo zacítil vedľa seba.

Obrátil som sa k nemu a pevne som si ho privinul k sebe. Na tvár mu dopadalo ranné slnko. Prstami sa hral s rosou na steblách trávy. Zdvihol ruku a vlhkými bruškami prstov mi prešiel po perách.

"Náš byt bude len symbolom. Aj tak už mesiace bývam v tebe," hlesol a vnoril mi dlaň do vlasov.

"A ja bývam v tebe, Gerard," vrátil som mu naspäť.

Áno, ľahko sme sa mohli rozdeliť, rozpadnúť, každým dňom. Ale v to ráno, keď mi Gerard ukázal východ slnka a všetko bolo zázračne naplnené, som mal pocit, že puto medzi nami sa nikdy nepretrhne, pretože sme si jednoducho a prosto súdení. Akokoľvek hlúpo vám to môže znieť.

Patrili sme si. Nikto okrem mňa, jeho a slnka na oblohe to nemohol pochopiť.

---
The End.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kačka kačka | 15. května 2012 v 21:30 | Reagovat

A kdybs věděla, jak bouchá nám.. ááá ještě né poslední díl... no, jdu číst :)

2 kačka kačka | 15. května 2012 v 21:45 | Reagovat

... dokonalá kapitola, mám pocit, že koukám na východ slunka s nimi. Jediná chyba, že je poslední, i když ano, chápu.. v nejlepším přestat.
Děkuju moc, za celej příběh, i v těhlech dobách, kdy jste asi posledním frerardem, co znám a doufám, že nebyl poslední :)

3 Niwy Niwy | Web | 15. května 2012 v 22:59 | Reagovat

fajn...pri happyende som neplakala...už celú večnosť. a už celú večnosť sa mi happyend úprimne nepáčil takto ako tento... veď ty asi vieš, že ja happyendy moc v láske ani nemám, no v tomto príbehu ako zázrakom taký krásny koniec nič nepokazil, nebol nasilu, proste...bolo to nádherné Miška :) celá story od začiatku do konca :)

4 Dannie Dannie | Web | 15. května 2012 v 23:29 | Reagovat

tak... a už to môžem dočítať :P teším sa.. aj z happyendu :)

5 kisss kisss | Web | 16. května 2012 v 13:55 | Reagovat

Uz vcera jsem psala komentar, pekne dlouhej musim se priznat, ale smazal se mi! Myslela jsem, ze tomu NB neco udelam :D
Je to neuveritelny, ze uz jsme na konci, tohohle vsecho. Bude mi chybet to cekani, na dalsi  dil. A jsem opravdu rada, ze si Kiss me you animal napsala, protoze tohle je presne ten typ stoty, kterou si rada prectu znovu, az budu mit naladu. A tentokrat nebudu muset hledat na aj strankach, protoze to najdu tady ^^
Bylo zajimavi sledovat Frankuv vyvoj v jejich vztahu, to jak se ucil a dospival. Stejne, jako Gerard. Tak nakonec meli spolecny vychod i zapad Slunka... Nejak jsem o nem pochybovala, ale byl, a teda jakej! :)
Opravdu, jak rikam, bude mi to chybet a doufam, ze prijdes v nejblizsi dobe s necim takovim, znovu? :) Opravdu skoda, ze uz je konec, i presto, ze to tak ma byt <3

6 Fanny Fanny | E-mail | Web | 16. května 2012 v 14:05 | Reagovat

jak som včera videla že pribudla posledná časť, skoro mi srdce vyskočilo z hrude..ako fakt, zrazu úsmev na tvári od ucha k uchu a hor sa do čítania.. nemôžem nič iné povedať, len, že to bol ten najperfektnejší koniec pre tú najúžasnejšiu poviedku :) nesilené, nenútené, krásne romantické a mala som čo robiť, aby som sa nerozrevala ako malé decko na konci.. a sakra, na čo sa hrám, revala som :D Klobúk dole, Miška, podarilo sa ti napísať DIELO :)

7 Amy Amy | 17. května 2012 v 14:50 | Reagovat

Myslela jsem si, že u posledního dílu napíšu do komentáře sáhodlouhou slohovku, ale neudělám to. Nedokážu, nemůžu, nechci, nevím co říct. Asi ani nemá cenu ti říct můj názor - znáš ho. Ani ti nemohu říci, že to byla hezká povídka, protože chvílemi to pro mě nebylo jen povídkou. Vzalas mi všechna slova a já tě za to nemohu než obdivovat. Jen si nemohu odpustit jednu poznámku: díkybohu že to mělo šťastný konec. Nádherné. A za to, žes KMYA podceňovala (teď, po dočtení, mám právo prohlásit svůj názor za plně objektivní), tě, a to naprosto bez urážky, vztahuje se to jen k tvým pochybám a ničemu jiném, snad mohu nazvat hlupákem. Nemůžu uvěřit že už je konec. Ale mělas pravdu, není možné pokračování, takhle to skončit muselo.
(Stejný počet kapitol jako u Dove Keepera : záměr nebo náhoda?)

8 Andyghost Andyghost | Web | 17. května 2012 v 18:03 | Reagovat

wow no páni to jest dokonalost. Ta storky prostě jak se vyvíjela a tak je to prostě užasne. Ale nedá mi to a musím se zeptat. Co plánuješ tedka? :D

9 Gee Gee | 24. května 2012 v 19:16 | Reagovat

Hehe...konečně jsem se odhodlala napsat komentář :D. Do poslední chvilky jsem se modlila aby byl happy end a ono jo! :D A ještě tak úžasnej, vlastně jako celá tahle povídka. Málem jsem se rozbrečela (a to u dobrých konců nikdy nebrečim :D) bylo to vážně skvělý. Je mi trochu líto že už je konec, tohle byla jedna z mých nejoblíbenějších povídek ale nemůže to být nekonečný zase no...:D. Takže abych to shrnula, prostě povídka božská, konec božskej.
Bude nějaká nová story? (doufám že jo a co nejdřív! :D :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama