Talk To Me - 1/48 - Silence

20. června 2012 v 17:28 | preklad Fanny |  Talk To Me
Prvá kapitola sľúbeného prekladu. Tak snáď som nenarobila zbytočné chyby a snáď to dáva dokopy zmysel. Fest ma bolí hlava tak som ani nemala chuť sa na to ešte raz pozrieť xD a dajte vedieť, či sa páčilo a či nie :)


Silence

Ticho. Obkľučuje môj hlas, no nikdy nie moju myseľ. Takmer vôbec nerozprávam no nezdá sa, že by som mohol umlčať moje myšlienky. Občas si naozaj želám, aby to bolo úplne naopak. Hlavne v situáciách, ako je táto.

"Povedz dačo, buzerant!" futbalista, ktorý ma prišpendlil ku skrinke to opakoval dookola a dookola. Držal ma za krk pritisnutého ku skrinkám a aj keby som chcel prehovoriť, nemohol by som, pretože môj dych spolu s hlasom bol uväznený pod jeho zovretím.
No nebolo to pre mňa nič nové. Iba som sa pozeral dole na moje tenisky, ako keby to bola tá najzaujímavejšia vec na celom svete a nepokúšal som sa brániť. Päsť futbalistu sa konečne stretla s mojim bruchom a dokonca i moje zaskučanie od bolesti bolo iba priškrtený výdych. Zarehotal sa, uvoľnil zovretie a nechal ma tak zošuchnúť sa k zemi.

"HEJ! DAJTE MU KURVA POKOJ!" A tu bol môj záchranca - neskoro, ako vždy, ale nemohol som sa sťažovať.

Môj vychudnutý najlepší kamarát pribehol do chodby a futbalista skutočne vyzeral zastrašene. Jasné, tento vychudnutý chalan ani najmenej nevyzeral zastrašujúco, ale každý vedel, že s mojim najlepším kamatátom, Mikeym Way, sa neoplatí zapodievať.

No skôr než Mikey dostal šancu čokoľvek podniknúť, futbalista už dávno zdrhol preč.

"Hey, Frankie, si v poriadku?" kľakol si ku mne, na čo som iba prikývol, bojac sa že niekto v okolí by ma mohol počuť. "Je to ok, sme sami."

Preletel som pohľadom celú chodbu aby som sa uistil že sme naozaj sami a až tak som prehovoril. "Udrel ma." Môj hlas znel chrapľavo, keďže som bol prišpendlený ku skrinkám za krk.

"Musíš sa naučiť brániť sa, Frankie," vzdychol si Mikey, pomáhajúc mi postaviť sa. "Čo keď to nabudúce nestihnem? Ako ďaleko sa potom dostane?"

"Neurobia mi nič," pokrčil som ramená. "Iba ma občas trochu zmlátia"

"To nikdy nevieš," trval Mikey na svojom.

Iba som zostal ticho a radšej kráčal spolu s ním k východu školy. Mikeyho brat, Gerard, by nás mal vyzdvihnúť ako vždy. No skôr než sa dostanem k popisu tohto charakteru menom Gerard, myslím, že by som vám mal najprv povedať niečo viac o sebe.

Volám sa Frank Iero. Mám sedemnásť rokov a nemôžem rozprávať pred ľuďmi. Nie, nie som nemý, ale spanikárim zakaždým, keď čo i len pomyslím na rozprávanie sa s ľuďmi. Jediní, pred ktorými rozprávam, je Mikey a moja mama. V podstate som dokonca viac pokojnejší keď sa rozprávam s Mikeym ale moja mama to vie. I keď som čakal že sa tým bude cítiť dotknutá, je šťastná, že je tu niekto, v koho prítomnosti sa cítim pohodlne.
A hoci som celý čas ticho, nejakým spôsobom som dosiahol reputácie ako buzerant školy. Nemusíte rozprávať aby si o vás ľudia mysleli že ste gay. Vlastne nikdy nikomu som to nepovedal - nie že by som mohol. Všetci si to nejak domysleli a ja som sa nikdy nepokúšal popierať ich závery. Mikey a moja mama samozrejme vedia, že som, aj keď, vôbec na tom nezáleží. Pochybujem, že niekedy budem schopný rozprávať sa s niekým, nie to mať ešte nejaký vzťah.

To ma posúva späť k chalanovi čo šoféruje auto, v ktorom sa práve nachádzam. Mikeyho starší brat, Gerard Way. Vyrástol som spolu s Mikeym, takže, celkom prirodzene som vyrástol aj s Gerardom. Nikdy som si s Geradom nebol tak blízky ako od čias, kedy som bol ešte decko. Vždy bol uzavretý do seba no bez akýchkoľvek pochýb to bol zaujímavý chalan. Pamätám si, že keď som bol malý, sedával som vedľa neho a pozoroval ho, zatiaľ čo on kreslil. Nikdy sa nesťažoval, keďže som bol ticho. Mali sme akýsi tichý vzťah - ak to tak vôbec môžem nazvať - keď sme boli mladší. Iba sme tam spolu ticho sedeli. Nikdy ho netrápilo, že som tichý a to sa mi páčilo. Takto to ale bolo pred dvoma rokmi. Teraz ani nedokáže byť v mojej prítomnosti. Keď sa pokúšam sledovať ho ako kreslí, vstane a odíde do druhej izby. Nikdy som nepochopil prečo sa tak náhle odo mňa vzdialil, ale nemohol som ho obviňovať. Muselo byť otravné, sedieť v jednej izbe s chalanom, ktorý nerobí nič iné iba čumí a nepovie jediné skurvené slovo.

Ako som tak spomínal, mysľou som sa vzdialil niekam úplne inam a začal som sledovať Gerarda. Ani trochu sa nezmenil za tie roky, okrem toho, že niečo schudol, ale to bolo v dôsledku stáleho fajčenia a kávy, ktorú skonzumoval. Bol až nezvyčajne bledý, podobne ako ja, no určite bledší. Mal nádherné orieškovo hnedé oči, ktoré na slnku vyzerali nepopierateľne zeleno. Povedal som práve nádherné? Začervenal som sa pri tej myšlienke na čo Gerard zachytil môj pohľad v spätnom zrkadielku. Rýchlo som sa pozrel dole na ruky, ktorý som mal položené v lone. Keď som sa ale pozrel späť, pohľad mal znova na ceste.

Zvyšok cesty bol tichý. Vždy býval. Mikey so mnou nikdy neprehovoril, keď sa okolo mňa nachádzali ľudia, pretože vedel, ako nepríjemne by som sa cítil, nie to ešte že by som nepovedal ani slovo. Vždy bol tak ohľaduplný. Keď sme prišli až k domu Wayovcov, vyskočil som z auta, aj keď trochu neskôr, pretože pri tom mojom mysľovom odpútaní som si neuvedomil, že sme na mieste. Mikey bol už dávno von a utekal smerom k dverám hovoriac niečo o tom, že mu za chvíľku praskne mechúr.

Od auta som sa pobral smerom ku vchodovým dverám. Niekto ma však chytil za ruku a tým aj zastavil. Vedel som, že tam nebol nik iný okrem Gerarda, no šanca, že by ma práve on zastavil, bola mizivá. Veď už len pozrieť sa na mňa mu robilo problémy. Ale naozaj, keď som sa otočil, bol to on, čo ma držal za ruku. Hneď ako sa mi to potvrdilo, cítil som ako mi dolu chrbticou prešiel pás zimomriavok.

Gerard ku mne pristúpil bližšie a nahol hlavu do strany s pohľadom upretým na čosi neznáme. Zalapal som po dychu keď sa rukou dotkol môjho krku. Prešiel palcom dolu prednou časťou môjho krku priamo nad Adamovým jablkom. Jediné čo som mohol robiť bolo stáť tam, s roztrasenými kolenami a cítiť, že sa mi za chvíľku podlomia. Prečo tak, kurva, vystrájam? Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol so zámerom ukľudniť sa. Nosné dierky sa mi zaplnili tou známou vôňou cigariet a kávy, ktorú som miloval.

"Čo sa stalo?" spýtal sa, čo ma donútilo znova otvoriť oči. Nemohol som si spomenúť na posledný raz, kedy na mňa Gerard prehovoril. Bol som ohromený a potešený zároveň, ale on predsa musel vedieť, že zo mňa nevytiahne žiadnu odpoveď. Jediné čo som mohol urobiť bolo pokrčiť ramená a to som aj spravil.

"Jasné," vzdychol si odťahujúc ruku z môjho krku, na čo mi okamžite chýbalo teplo jeho dotyku. "Zdá sa, že tam budeš mať modrinu, takže, yeah, mal by si sa o to postarať..."

Natiahol som ruku k svojmu krku už aj zabúdajúc na stisk toho hnusáka zo školy. Gerard stále stál predo mnou, dívajúc sa na mňa. Jeho pohľad ma znervózňoval a robil nesebavedomým. Jeho obočie bolo stiahnuté ako keby čakal, že naozaj čosi poviem. Čo zabudol, že nerozprávam? Už to predsa dávno musí vedieť. Ale jeho oči boli neodbytné. Napokon som sa odtrhol od jeho pohľadu a pozrel som sa radšej do zeme.

Znova si vzdychol, čo znelo neuveriteľne sklamane, aj keď som nemohol pochopiť prečo. "Samozrejme," zamrmlal prechádzajúc okolo mňa do domu.

Stál som tam, stále si vychutnávajúc ten moment. Gerard na mňa neprehovoril, nepriblížil sa ku mne ani si neuvedomil moju prítomnosť po celé dva roky. Nikdy sa ma to nedotýkalo, no vždy som bol zvedavý prečo, čo som mu samozrejme, nemohol povedať. Teraz, naopak, som bol zvedavý, prečo sa rozhodol znova na mňa prehovoriť. Nechcel som sa do toho ale nejak špárať, pretože, narovinu, bol som potešený. Bol som vzrušený z možnej budúcej vidiny tých momentov, kedy Gerard kreslil a ja som naňho zízal. Rozbúšilo sa mi srdce pri tej myšlienke. Avšak, nemal by som byť z toho tak nadšený. Prečo vôbec? Ah, nad čím to kurva vôbec premýšľam? Už aj keď vtedy som vedel, že mám Gerarda rád, stále som sa striasal tej myšlienky, pretože som vedel, že sa nikdy nič nemôže stať. Chcel som to celé poprieť, no nemohol som skrývať fakt, že už len Gerardova prítomnosť ma vzrušovala. Mal som zvláštny pocit - a dúfal som v to - že odteraz jeho prítomnosti tu bude čoraz viac.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 kisss kisss | Web | 21. června 2012 v 6:26 | Reagovat

Jsem zamilovana! <3 <3 Nejen, ze miluji takovehle typy pribehu, kdy je hlavni postava Frankie, ale i ten styl psani. No, a samozrejme preklad je take vyborny! :o) Asi ti k tomu momentalne vic nereknut, uvidime s dalsim dilem.. Jen se mi zda, ze ten nazev "Talk To Me" mi neco rika, ale to bude asi tim, ze se docela casto pouziva. Netreba si toho vsimat :)
Tesim se na 2ku, bude brzy? :)

2 Fanny Fanny | 21. června 2012 v 10:08 | Reagovat

Som rada že sa ti to páči :) ja som hneď už po prvej kapitole vedela čo presne znamená ten názov a ako sa to zhruba bude ďalej vyvýjať, takže myslím že je to zrejmé už aj tebe :D no a áno, zamilovaná som aj ja do toho :D ďalšia časť by mala byť snáď čoskoro, záleží od toho či si dnes/zajtra nájdem čas, ale myslím že jo :)

3 Dannie Dannie | Web | 21. června 2012 v 15:45 | Reagovat

ja som sice uz na 25kapitole, ale precitala som si :) a preklad nesklamal :) tesim sa na pokracovanie...

4 HSimC HSimC | 22. června 2012 v 0:27 | Reagovat

Som rada, ze Dannie pezradila, ze to zrejme bude jedna z tych dlhsich poviedok, co ma nesmierne tesi :) a moj prvy dojem (a na ten ja vzdy dam) je tiez, ze tato story ma bude bavit.

5 Fanny Fanny | 22. června 2012 v 12:50 | Reagovat

story má dokopy 48 kapitol, takže sa máte na čo tešiť :))

6 Andy AB Andy AB | 23. června 2012 v 10:55 | Reagovat

líbí se :)
těším se na další mno :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama