Caspita! parte 9

1. října 2012 v 16:05 | Dannie+Miška |  Caspita!
nezomreli sme! my žijeme a vrátili sme sa! takmer ako Arnie v Terminátorovi, no jeho príchod bol vždy o čosi teatrálnejší ako ten náš. no dúfam, že sa tešíte minimálne tak veľmi, ako som sa ja tešila z toho, že sa Arnie vrátil a zahral si v Expentables 2. kto nevidel, nech si pozrie. Chuck kraľoval :D ale teraz ku Caspite.. snáď bude pribúdať rýchlejšie. včera som zistila, že nemám autorský blok (asi len pri Caspite, ostatné sa mi písať nedarí) a snáď ani Miška nemá.. Miška, veríme ti :D tak šup šup čítať, je toho dosť.. že na 3strany.. jupííííííííí :D ospravedlnite moju infantilnosť, sedím v práci už deviatu hodinu.. :D


CASPITA! parte 9


Keď sa Mikele na ďalšie ráno prebral, niekoľko sekúnd mu trvalo, kým bol schopný uvedomiť si niekoľko skutočností. Prvá, niečo ho strašne tlačí vzadu na temene. Druhá, to niečo je ukulele. Tretia, z ukulele sa očividne v niektorú časť noci odtrhla jedna struna, ktorú mal teraz omotanú okolo pravého zápästia a nepríjemne mu sťahovala kožu. Štvrtú skutočnosť si uvedomil až o niekoľko minút neskôr.
Krátko po svojom prebudení niečo zahuhlal a hneď na to sa po celom byte ozvalo zúfalé, "Gerard! Ge-RARD! Gee."


A nič. Vtedy Mikeleho po hlave buchla štvrtá skutočnosť - Gerard tu nie je. Za prvé to znamenalo, že Mikele bude musieť vsať a ísť si po pohár vody sám, a za druhé to znamenalo, že Gerard nespal doma. Samozrejme, kým sa v Talianovej hlave všetko pospájalo, trvalo to dlho, no žiarovka sa mu nad strapatou šticou nakoniec predsa len rozsvietila. Takmer neznesiteľnú bolesť hlavy zmiernilo vedomie, že Gerard strávil predchádzajúcu noc s Frankom, takmer určite.

To bola, úprimne povedané, jediná vec, ktorou si bol Mikele v spojení s minulou nocou aspoň trochu istý. Nemal ani najmenšieho tušenia, prečo vôbec spí na ukulele, prečo je na koberci strašná červená škvrna (na chvíľu sa zľakol, že dostal mesiačiky, ale potom si uvedomil, že nie je žena), a prečo mu v hlave svieti alarm a kričí na neho pár zmätených fráz ako "Frankovu peňaženku!" alebo "Mon dieu!" Nakoniec usúdil, že sa mu asi snívalo o Florentovi (na čo sa takmer znovu rozvzlykal) a s povzdychom si chytil hlavu do dlaní.


"Niektorým z nás nie je opätovaná láska súdená!" vyhlásil teatrálne a až mu srdce stislo, keď si uvedomil, že nie je v byte nikto, kto by jeho výlev počul.

Po niekoľkých minútach silnej depresie sa Mikele predsa len pozviechal a rozhodol sa, že z bytu vypadne. Nájde si nejakého milo vyzerajúceho neznámeho, osloví ho šarmantne ako to len on dokáže, a hneď si tým nájde poslucháča. Hej, to bude najlepšie. Obliekol si svoj kabátik s volánikmi na rukávoch a s novou nádejou sa vybral do parku.

Len čo vyšiel Mikele von, musel sa usmiať. Slnko svietilo a na oblohe ani mráčika. Vedel, že dnes bude mať dobrý deň. Dokonca zvolil aj vhodný kabátec, ktorého volániky mu vždy vedeli vykúzliť úsmev na tvári. Upravil si jeden rukáv a potom druhý a rozhodným krokom sa vybral k parku. Ľutoval len to, že si v byte zabudol vychádzkovú paličku a aj kľúče, ktorým však neprikladal veľký význam. Veď dnu sa už nejako dostane a možno poprosí toho milého suseda, ktorý má doma korytnačku Vilmu a ktorý je vždy nadšený, ak mu Mikele z prechádzky donesie čerstvé listy, aby ho u seba chvíľku nechal, kým nepríde Gerard. Mikele mal suseda rád, pretože sa vzorne staral o Vilmu, a tak nepotrebovala žiadne psychologické poradenstvo a netrpela depresiami.

Mikele sa znova usmial na svet a pre istotu nadvihol hlavu k oblohe, aby jeden zo žiarivých úsmevov venoval aj slniečku. Dnešný deň nič nemohlo pokaziť. Dokonca ani odtrhnutá struna z ukulele a podivný sen s tým nadurdeným Francúzom. Predsa nebol jediným mužom na svete. Dokonca ani jediným Francúzom. A Mikele Francúzov nemal rád. Preto sa rozhodol, že je dobre, že ho Florent nechce. Všetci Francúzi boli iba na oštaru a s hroznými povahami. A s hrozným jedlom. Kto to kedy videl jesť žaby. A slimáky. Znechutene sa zatváril a prikývol svojim myšlienkam. Vo svojom živote nechcel žiadneho Francúza a dokonca ani nič francúzske. Bol ochotný spraviť jedinú výnimku a to pri francúzskych buldogoch. A bagetách. A syroch, vínach a Eiffelovke. A tiež pri Paríži, pretože Paríž bolo mesto lásky a bohémstva. A Mikelangelo bol predsa bohém. Miloval svoj život a vedel sa z neho tešiť ako nikto iný.

Ani sa nenazdal, ocitol sa pri parku. Práve z neho vychádzala akási pani s krásnym čiernym pudlíkom. Mikele sa mierne uklonil a žmurkol na pudlíčku, ktorá žmurkla naspäť a ďalej cupitala popri svojej panej. Mikele si povzdychol premožený šťastím, ktoré z dnešného dňa cítil a vykročil po cestičke lemovanej stromami. Zdalo sa mu, že koruny stromov sú akési zelenšie, že vtáčiky spievajú krajšie a hlasnejšie ako minule a že sú ľudia k sebe milší. Dnes akosi podvedome tušil, že nájde lásku svojho života, pretože dnešný deň bol na to ako stvorený. Žiadna nešťastná a neopätovaná láska. Len krása a radosť. Vzrušením sa mu točila hlava ako sa obzeral okolo seba či náhodou nenájde nejakého milého muža, ktorý bude ochotný byť s ním v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe a bude ho milovať až na veky vekov, amen. Presne takto si Mikele lásku predstavoval.

V okamihu mu srdce vynechal jeden úder. Jeho oči totiž spočinuli na postave muža, ktorý sa zohýnal k niečomu maličkému. Ten muž mal tú správnu postavu, presne takú, aby sa hodil k Mikelemu, ten správny odtieň farby vlasov a krásne dlhé prsty, ktoré hladkali mačiatko. Mačiatko vrnelo tak hlasno, že to Mikele počul už z diaľky. Ani nevedel ako, nohy ho niesli k neznámemu, ktorý sa zároveň rozprával s malým dievčatkom. To dievčatko sa červenalo aspoň tak veľmi ako Mikele, ktorý dúfal, že neznámy muž sa do neho zamiluje na prvý pohľad.

"Ehm," odkašľal si Mikele, keď zastal rovno za mužom skláňajúcim sa pri malej mačičke a milo sa usmial na dievčatko s ružovou mašľou vo vlasoch, ktorá sa absolútne nehodila k zeleným sponkám, ktoré jej držali ofinku na mieste, a ktoré jej do vlasov musel dať otecko alebo mamička s príšerným vkusom. No keďže mal Mikele povznesenú náladu, preniesol sa cez to a stále sa usmieval. Úsmev mu zmizol z tváre až vo chvíli, keď sa láska jeho života, jeho budúci milovaný manžel, postavil a otočil sa tvárou v tvár Mikelemu.

Florent nadvihol pravé obočie, presne ako v tej nočnej more, ktorá sa dnes Mikelemu snívala a povedal to jeho typické "Mon Dieu".

"Caspita.." šepol si Mikele sám pre seba.

"Čo prosím?" zaškeril sa Florent, čo spôsobilo, že Mikele sa preniesol zo stavu absolútnej blaženosti k stavu nepríčetnej zúrivosti.

"CASPITA!" zakričal na neho a k tomu dupol nohou. Mikele dupal nohami vždy, keď ho niečo vytočilo a nevedel si s niečím rady. A toto bola taká situácia.

"Ty tu nemáš byť. Mal by si byť niekde v odľahlej púšti, kde ťa nikdy nikto nenájde. Pretože sa tváriš tak kyslo a znepríjemňuješ mi život. Dokonca aj sny. Dnes si sa mi sníval a vieš čo si v tom sne robil? Bol si samé Mon Dieu! A bol si odporný. Áno, odporný a mal si so sebou lopatu. Chcel si ma umlátiť k smrti a pritom si stále hovoril niečo po francúzsky. A ja francúzsky rozumiem iba trochu, takže som nepoznal dôvod. A potom si sa mi vysmieval, pretože som ťa chcel mať rád. Ale ty si ma stále mlátil lopatou. Odkiaľ si mal, dočerta, lopatu? A potom mi praskla struna na ukulele, pretože som ti chcel zaspievať, no ty si ma nepočúval. A teraz ťa stretnem v parku? Teba som nemal stretnúť. Mal tu byť muž môjho života a namiesto toho stretnem teba. Ja sa chcem zamilovať do niekoho, kto bude normálny a nebude jesť žaby a slimáky. Je to nechutné a slizké. A...a... nie si mi súdený.."

Mikele posmutnel a popritom ako sa nechal uniesť výlevom svojich citov, si ani nevšimol, že dievčatko so zelenými sponkami vzalo svoje mačiatko a bralo nohy na plecia. Pred Mikelem ostal stáť len Florent, ktorý rozmýšľal nad tým či nezavolať sanitku, aby Mikelangela zavreli niekde na psychiatriu, pretože tam Talian patril.

"Prečo ma nemôžeš mať aspoň trošku rád, Flo? Čo robím zle? A prečo ma v snoch namiesto objímania mlátiš lopatou? " Mikele pokorne šepol a uprel svoje maskarou zvýraznené oči na Francúza. Ten sa pod ťarchou informácií nezmohol na slovo.

"Zničil si mi moju mladosť.. a život.. pretože všade, kam vkročím, kam sa pozriem, si ty. Ty.. ty.. žabožrút. A to som si myslel, že si milý. Ale nie si. Si odporný a rozhodol som sa, že ťa nebudem milovať. Dokonca ťa nebudem mať ani rád. Si mi ukradnutý a dúfam, že keď budeš letieť domov do Francúzska, tvoje lietadlo sa zrúti niekde v Sahare a teba v tej púšti nikdy nenájdu. Tak!" Mikele prikývol, ešte raz dupol nohou a namosúrený odchádzal preč.

"Ty na mňa nebudeš zvyšovať hlas!" Mikele začul hrozivý tón vo Florentovom hlase a ostal stáť na mieste. Keď sa otočil, zistil, že doteraz bledý Francúz zmenil farbu. Keby boli v kreslenej rozprávke, Florentovi by z uší vychádzala para a písal by ako parný vlak, ktorý sa rozhodol prevalcovať chudáka Mikeleho.

"A budem, pretože sa mi chce!" Mikele si dal ruky v bok a rozhodol sa Florenta provokovať. Ak už nič iné, chcel ho priviezť do zúrivosti. Keď však zbadal, ako sa Florent ráznym krokom vybral k nemu, zľakol sa a dal sa na útek. Radšej bude zbabelý ako mŕtvy. A to, že by ho Florent minimálne prizabil, bolo v tom momente isté.

Po chvíli Mikele zvoľnil krok, pretože nepredpokladal, že by ho Francúz mohol sledovať, no keď jedným okom kontroloval situáciu, zistil, že sa zmýlil. Hystericky vykríkol a rýchlosťou blesku sa rútil k bytu. Keď sa však dostal k dverám, spomenul si, že je vymknutý. Pritisol sa na drevo a zúfalo zaúpel. Zabúchal raz, dvakrát, no šanca, že by sa Gerard vrátil domov tak skoro bola mizerná. V tej chvíli za sebou začul kroky. Rýchlo prižmúril oči a v duchu odriekal Otčenáš.

"Prosím, nezabíjaj ma.." zakňučal a potichu sa zmieril so svojim osudom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 death death | 1. října 2012 v 19:44 | Reagovat

oh, po takom dlhom čase a takto odseknuté :D no ale super, v každom prípade, som zvedavá, čo sa stane

2 Sally Sally | E-mail | 1. října 2012 v 20:31 | Reagovat

jupí, konečně se to zas nejak pohlo :D no ale zase chci víc, sakra :D

3 Amy Amy | 15. října 2012 v 19:53 | Reagovat

Už jsem ztrácela poslední zbytky naděje, jsem strašně ráda že pokračujete :)
nemůžu se dočkat příštího dílu, jsem zvědavá jak to bylo s Frankem a Gerardem :D

4 HSimC HSimC | 27. října 2012 v 12:16 | Reagovat

Pusu! Pusu! Pusu! ..ti dvaja su taki rozkosni :)) neviem sa dockat dalsieho pokracovania

5 Abb Abb | 27. října 2012 v 14:27 | Reagovat

Aww :D to je hrozně zlaté, zajímalo by mě jak se vyvíjel večer Franka a Gerarda...určitě dobře když není doma :D hej že žábožrout :DD Ti dva jsou tak sladcí :3 A teď mu Florent dá pusu! musí! a takhle odseknuté! :D to je skoro zločin :DD

6 Nana Nana | 1. listopadu 2012 v 9:13 | Reagovat

POKRAČOOOOVÁÁÁÁNÍÍÍÍÍ!!!!!!!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama